Voľba

To je len jediné čo človek pozná,
ak bolesť z lásky si lieči z hrozna,
a hoc láska bolí, aj liečiť smie,
iba len ak dych v šepote odpovie.

A len ak zranený sa stane doktorom,
len vtedy sa zdá väzenie oporou,
lebo keď srdce sa hravosti bojí,
tak myseľ sa topí s očami v mori.

A tak blízkosť dvoch ľudí je na dve stadie,
a nik nemôže vidieť kvitnúť tie ľaľie,
lebo za múrmi býva najväčšia tma,
keď lampa je Ti náhradou nočného sna.

Čím by sa duchovia mali od toho lýšiť,
keď cítime to isté, niet sa čím pýšiť,
a vo chvíľke slabosti duše by precitli,
nad zlomeným srdcom, ktoré už necíti.

V momente voľby a nepresnej mierky,
skúmame cesty cez kľúčové dierky,
väznení myšlienkou o našom zajatí,
ktoré len pominie vo vzájomnom objatí.

Zranením cítime, že v skutku sme na žive,
a nie tak ako fotke zspravenej na  pive,
a hoci niekedy blúdime v zajatí stromov,
v skutku len hľadáme náš pravý domov.

https://www.youtube.com/watch?v=tIA_vrBDC1g

Labutia pieseň

Ako by Ti znela pieseň labutí,
keď sa na ňu nik iný nebudí?
Či  ranná rosa na steblách trávy,
nepookreje životom tesané hrany?

A čo v očiach ten hviezdny prach,
či je to od lásky schovaný strach?
Aké to piesne si počul od ľudí,
aby si mohol poznať hudbu labutí?

Či svet sa rozpadol, či zhasol Ti plameň?
Na kom však záleží to posledné Amen?
Pápežov meč leží zlomený v tmách,
a predsa zatajený v labutích sonátach.

A aj svoju palicu už zlomil Mág,
na bydle mu už nesedí vták ohnivák,
Či svetiel už niet kde nádeje jest?
A ako sa odlieta z labutích hniezd?

Či zdolať vrchol, či viesť sa údolim?
Je srdce mŕtve keď už Ťa nebolí?
A aký sa význam dá pokojne sobote,
keď na jazere sa kĺžu len duté labute?

Niet cyklov, len začiatkov na konci dňa,
a človek prekrýva sveta vinš do sna,
a tak ako len má znieť tá pieseň labutí,
keď si sa ju nenaučil predtým od ľudí?

A o čom by mal byť labutí spev?
O konci sna radostných diev?
O vrchole ságy zrodenej z bremena?
Naozaj je labutia pieseň bez mena?

Sú noty labutí vytkané z hniezd?
Berú ich z jazera či svitu hviezd?
Nech aké sú len tiché tie labutie oči,
každý však vie, že niečo sa končí.

https://www.youtube.com/watch?v=iIqimoNyEBQ

Vež

Čo spraví človek, keď zhorí mu vež?

A čo spraví ten, keď stavať ju chceš?

Ostane Ti nádej pre nádherné rána,

alebo zaškrieka na nebi pohrebná vrana?

Takou je slza čo v čaši sa ligoce,

bolesť z troch mečov, priamo cez srdce,

a niet pomocných slov od kňažnej či mnícha,

lebo za ich Knihou Kníh je z bolesti pýcha.

A hoci si vojakom tasiac bez meča,

pre tých v domove ťa odznakmi ovenčia,

no nik však netuší o bojovnom pude,

dúfajúc v lenivosť na poslednom súde.

A za slovami masiek: "Každý sme iný."

si umýva ruky pred popravou vinný,

a už nemalo hrdinov vítali v bránach,

čo pod šatami schovali nesmelosť v ranách.

Či takýto svet je už podľa kníh,

vie len ten, čo stratil sa v nich,

no zabúda na to, že Božie domnienky,

sú na druhej strane Diablove spomienky.

A tak čakajúc na správy, ako to bude,

je len na hlase, na tom poslednom súde,

aj keby verdiktom bolo úzkosť mreží,

za nimi je len múdrosť o páde veží.

A tak z múdrosti pádu tých veží,
je človek pokojný keď vonku sneží,
netrápi ho na nebi ten počet vrán,
sledujúc oblohu pri okne dokorán.

Sila

Závidieť nenávsť keď zlato nič nestojí,
je labutím perím z plameňa oblohy,
a dym, ktorým plníme neistotu v nás,
je podobenstvom sťa čo je pre vodu mráz.

Nie prvá noc tej panny strachu bez očí,
ktorá si nesie už niekoľko rán na obočí,
a keby slnko poznalo svoj západ ráno,
tak v osude života by nebolo jásne áno.

Piesok v hodinách vánkom sa cíti nejasne,
tak ako snaha opísať jablko číslami obrazne,
či hľadieť cez ďalekohľad namiesto hviezd,
do tísicich jazier nad svetlá ich veľkomiest.

Nie je prázdna strana kúpenej knihy nová,
keďže nik nevie kde pred tou knihou bola,
u mudrca, ktorý hľadá na oblohe znamenia,
alebo pod krídlami potajmä zabitého anjela.

Ľad ktorý horí s ohňom čo primrazí kameň,
v nádeji na oblohe napísané výkrikom amen,
zo slzami v kryštáloch pre znamenia hviezd,
si tak ako hory musíš nebeské oblaky niesť.

A akokoľvek sa vydáš na svoju cestu cvalom,
či už pre šepoty vo vetre striebrené chválou,
vedz že matrac plnený snami ťa bude pichať,
pretože sila nekričí zranením, ale je tajne tichá.