štvrtok 28. januára 2016

Nočné Vyznania

Koľkí sme na nebi rátali hviezdy,
v tichej rýchlosti bez záchrannej brzdy,
keď nie závoj, nuž láska nám ukradla spánok,
a v chóru ticha bol rýmom len vánok?

Ja neveriac na cenu čo sa tak blyští,
s pohľadom vlka nad telom líščím,
z nádejí korálky som mal len v hrsť,
mi kamenné srdce však stratilo srsť.

Ja netušiac o nebi, ktoré mám v duši,
som hľadal ho na miestach s priveľa uší,
no vo chvíli, keď zhaslo svetlo a padla opona,
za posledným kúskom sa zjavila obloha.

Ja nevediac o zlate pod nánosmi prachu,
mal svet v sebe dobro o veľkosti hrachu,
a o veciach, o ktorých mlčí aj Boh,
mi prišla sťa obeta spod mojich nôh.

A to len iba moment... ako chuť myrhy,
som tvoril si víťazstva na obraz Pyrrhy,
v osude sám bez vavrínových lístkov,
som na každý nôž v očiach každému vytkol.

No teraz keď hľadím na nočné nebesá,
je život môj z vody podľa slov Tálesa,
tou hudbou na nebi keď hviezda sa jatrí,
som podal Ti srdce, ktoré Ti patrí.

A tak nuž sonáta či opera, musím ju bdieť,
len pre pohľad do očí ju nechávam znieť,
na perách prázdno a na srdci mám satén,
chcem šepotom do sveta voviať len amen.

Tvorím ti radosť, no ty mne stvárň pokoj,
každému po pravde čo chodí tu vôkol,
lebo niet obrazu bez maľby a rámu,
keď píšeš tie básne len pre lásku samú.

Zbavil som sa stúh čo nikdy nerobím,
a zbadal som súhvezdia vo svojom útrobí,
a ako lístie sa odvieva zo mňa tá šedá,
a mudrci mlčia pri slovách "láska je nemá".

A hoci tuším, že dážď sú sťa mesiaca slzy,
vedz, že iba tá jedná okolnosť veľmi ma mrzí,
že strávil som v mnohosti pre-toľkých liet,
zhrozený, že v spomienkach na život teba tam niet.

A tak v myšlienke na Teba zatváram oči.
Či niekto zamýšľal, že šťastie mi vkročí?
Odchádzam k snom nech dobehnem deň,
a ľudia vedzte, že srdce mi bije iba preň...