štvrtok 15. septembra 2016

Sála Tvárí

Klavírna hudba v nočných hodinách?
Chválospev spánku v bezdetných rodinách?
Možnože len výkrik v prachu na notách,
a možnože je to len nepočutá samota.

Po halách nesúce spomienky ľudí,
kto už len by sa tak neskoro budil?
namiesto obrazov, len  vitríny s myrhou,
s krvavými stuhami prepletené vinou.

Cez zopár lúčov sa nesie prach hudby,
pýtal sa prečo je klavírnik smutný?
po zemi sú perly kotúľajúc sa sťa hrach,
avšak tváre na stenách zarastá mach.

Nevedno či mláky sĺz a či vôd,
sú pre vrany pitivom z hôd,
a predsa len rozbitá operná hodina,
je lepšia ako tá temná rodina.

A žiadne jazmíny či lupene z kvetov,
sa objavia z kúzla či jedinou vetou,
pretože nie hviezdy vidieť, ale vnímať,
lebo len pre strach sa javí tá vina.

Prievan pod archami, hlas zosnulých,
dvere pre žijúcich z času minulých,
návnada čo poskytne čarovné imanie,
a zo sály bludisko, z bludiska väzenie.

Hubením dážďa duše v notách,
nie je tu na vine klamlivá samota,
no zahubená nádej, cela po lebkách,
väzenie zo slobody odveké pre človeka.

A tak nie klavírnik, ani ten čo sa pýta,
skôr len či Ti duša sebou samým prekvitá,
lebo samota ducha značí v samotu veriť,
a pritom v sále tvárí sa stačí dotknúť dverí.

streda 15. júna 2016

Za sedem znamení...

Čakala na nebi veľhviezda hviezd,
na nebi smútok nemohla zniesť,
pretože za nocí sladkých vábení,
bola jej cesta všetkých zranení.

Za zvuku lístia a ticha orchestru,
noc stvorená pre každú nevestu,
si zvolila hviezda spomedzi miest,
zopár hlavných siedmich ciest.

Za prvú cestu či znamenia lež,
strážil ju drak a nesmelý jež,
sypanou lupeňmi lepená miazga,
ostala na hviezde jej prvá jazva.

Za druhú cestu kde býval ďateľ,
chcela však viac, on nebol priateľ,
ďobnutím stŕhal ten jazmín zvláštny,
a hviezde uštedril ďalšie jazvy,

Za tretiu cestu za chvostom líšky,
spokojná hviezda životom mníšky,
niesla sa za zenit, život sťa brázda,
prišla k hviezde jej tretia jazva.

Za štvrtou cestou slepačím krokom,
jazero a rieka bývala pod okom,
na konci leta keď život jej hasol,
kohúti zobali len mlieko s riasou.

Na piatej ceste sa za mačkou vydala,
žeby jej šťastena do života pridala?
no vraví si hviezda z toľkých zranení,
že bude si veriť na sedem znamení.

Po siedmich znameniach, nie ľútosti,
jej cesta za mesiacom bude plná zadosti,
lebo ak nádeje kvitnú ako hviezdy dohora,
jej skutočný domov predsa len schováva obloha.

Modlí sa mesiac, že jazvy ju miesia,
nie je on znamením, nie je on cesta,
lebo jej oblohu a spomienkam chránený,
za úsmevom na tvári je hviezdou zranený.



streda 8. júna 2016

Neľúb ma

Je to nádherný pocit keď človek sa zaľúbi,
srdce lieta v oblakoch a hlava sa zadubí,
a hoci tvoje srdce nado mnou niekedy žasne,
no to moje je stvorené iba pre svoje básne.

Nemal by som byť ten, pre koho trháš lupene,
kvôli ktorému hľadíš do stropu tak zasnene,
pretože vždy keď som na chvíľu okúsil šťastie,
moje srdce zastalo a zovrelo ho chrastie.

A tak prosím ťa, nech sneží na tvojej ulici,
pretože cez zimu ťa zohrejú tvoje pocity,
keď stretneš toho pravého za vône sladu,
s Vaším odrazom v pohároch z chladu.

A nie preto, že neviem čo pre teba znamenám,
no pre Teba neboli vyrobené moje ramená,
a aj keby mi anjel ponúkol jeden z dvoch svetov,
zobral by som mu krídla a odletel by som s Tebou.

No hviezdy sú kruté keď v rukách držia osud,
a tak jediné o čo ťa žiadam je: prosím ťa nesúď.
A nepomôže Ti ani sviatočné či nedeľné aleluja,
preto prosím Ťa za nás dvoch: Nemiluj ma.

Vravím to ťažko no chcem vidieť svet,
a po mojom boku pre Teba miesto niet,
lebo kúsky srdca som pomrvil za sebou,
a Ty máš ešte mnoho hviezd a posedov.

 A tak raz, keď sa budeš za večera smiať,
nájdeš ma ako anjelské krídla budem siať,
do osudov ľudí čo im zlá sudička zhotovila,
a takto Nám odveje naša posledná chvíľa.

Nie je to tebou, vždy hľadím na hviezdy,
a preto nevidím kvety spod našej brezy,
a vedz, že keby som mohol tak ľúbiť ťa chcem,
no čo pre teba je láskou je pre mňa tieň.

Možno raz, keď dôjde piesok času,
ja uvidím tak ako ty vo mne tu krásu,
 avšak nechcem ťa trápiť týmto slohom,
preto Ti vravím posledné: Zbohom.


piatok 27. mája 2016

Len ak sním...

Každú noc keď začínam snívať,
myslím len na slnko, ako sa na svet díva,
a deň za dňom žijem tak, ako viem,
snažiac sa o dobro, nech lož nepoviem.

Kvapka nádeje, len tá mi stačí,
rozohnať nebo, ktoré sa mračí,
schované svetlo modrej diaľavy,
čo odhalí pravdy ničiace obavy.

Dívam sa iba na padajúce hviezdy,
cestujem za nimi, putujúc navždy,
hoc je to len sen, no tom záleží,
lebo to robí vlny na mojom pobreží.

A tak, keď dnes budeš v noci zaspávať,
a pomaly zo sna do sna budeš behávať,
vedz, že nikde vo svete niet takých miezd,
že by si nemohla mať oči plné hviezd.

Pretože len ak sníš,
všetkým čím chceš len byť,
len ak sníš,
o tom ako môžeš žiť,
a len ak sa tomu verí,
sny ožijú a naberú miery.




sobota 5. marca 2016

Srdcotepec

Za neskorého rána na rušnej ulici,
keď začal sa predaj na miestnej tržnici,
bolo raz jedno maličké dievčatko,
ktoré tam stálo ako špinavé kačiatko.

Stálo si tam tak v červenej suknici,
v košíku srdcia, čo predáva na ulici,
"Mám krásne srdcia, ktoré sú na predaj,
pre čerstvo zaľúbených, i pre tých na vydaj."

"Stojte pane, kúpte si srdce láskavé,
dobrodružné, súcitné, alebo aj hravé,
že ste to vy, tak znížim Vám ceny,
kúpte si jedno a Váš život sa zmení."

A pán sa zastavil, pozrel do košíka,
s úsmevom na tvári, no bledý sťa osika,
prezeral si srdcia, že ktoré mu len vyhovie,
no po chvíli vyberania, len dievčatku odpovie.

"Milá slečna, musel som sa pri Vás zastaviť,
a opýtať sa, či by ste to moje vedeli opraviť?
Viete, som doktor, a aj skúšal som odvary,
no ale pocítiť lásku, to stále sa mi nedarí."

"Prepáčte pane, ja ich len predávam,
podobné opravy priveľmi nezvládam,
avšak ak prídete pred krčmu U Slepca,
tak oproti sa dá opraviť u Srdcotepca."

"Ďakujem krásne.", odvetil doktor,
a vystrelil od nej, len ostal vietor,
náhlil sa ulicou, krokom ako beh,
ani si nevšimol, že v krpciach má sneh.

Po chvíľke náhlenia, prišiel na to miesto,
opustená budova na dverách s hviezdou,
zavŕzgali dvere a na zemi len  smietko,
preto sa opýtal "Je tu vôbec niekto?"

Zrazu sa ozvalo "Zákazník! Konečne!
S čím, že Vám to pomôžem srdečne?"
A zo zadnej kutice vyšla postava,
a nášho doktora láskavo vítava.

"Prichádzam od slečny s červenou suknicou,
ktorá predáva srdcia dolu celou ulicou,
riekla mi o Srdcotepcovi, že mám sa uňho zastaviť,
lebo on by mi vedel srdce moje opraviť."

"Tak to som ja!", riekla tá postava,
"A čo máte za problém? Bolí od sklamania?",
Doktor siahol do vrecka, ktoré mal gumené,
a vytiahol to svoje srdce, úplne zlomené.

"Och, Bože! Je skrz na skrz úplne zničené!"
"To znamená, že už nemôže byť opravené?"
"Och to nie! Len nejaká chvíľka... ak nezačne zúriť."
"No to bude problém pane, nechcem Vás súriť."

"A prečo? Azda sa idete ženiť?...", vtipkoval veselo,
"Popravde, áno. ", odpovedal doktor trochu nesmelo,
"Oh, aha, tak to Vám blahoželám!", riekol trochu zaskočene,
"Ďakujem Vám. Len čo z toho, keď srdce mám zničené?"

"Viete, čochvíľa má čaká snúbenka pred oltárom,
a liečil som si srdce kadejakým zázračným odvarom,
 no nič nepomohlo, na tvári nosím nejednu masku,
a moje srdce stále nie je schopné cítiť lásku..."

"Chápem, že je to veľký problém, no nevešajte hlavu!
Nechajte mi ho na chvíľu a hneď začnem opravu,
opravím Vám Vaše srdce, a znova budete môcť ľúbiť,
avšak, že to bude ihneď, tak to Vám ale nemôžem sľúbiť..."

"Ďakujem Vám krásne!", riekol doktor tak vďačne,
"Postarajte sa mi oň.", dúfajúc v zmenu tak značne,
"Za málo, zastavte sa poň, len nevedno kedy."
"Nebojte sa, ja budem vedieť." a odišiel už menej bledý.

"Kúpte si srdce láskavé...", znie celou ulicou,
keď doktor opúšťal dom s deravou bridlicou,
"Ďakujem za radu!" odchádzajúc pozdravil,
Dievčatko sa len usmialo, lebo vie, že sa uzdraví.

O pár dní na to, na sviatok, "Haló, ste doma?"
"Och, to ste vy, ako keby som Vás zvolal!"
"Áno to som ja, a nesiem Vám koláč za opravu."
A obaja si šli sadnúť za stôl popíjať kávu.

"Ďakujem za koláč, žiaden zákazník ma takto neocenil.... je veľmi chutný!"
"To je to najmenej pre človeka, ktorý vidí, že som smutný."
"Och áno, ohľadom Vášho srdca...", riekol Tepec zahanbene.
"Áno? Je s ním nejaký problém? Je vôbec opravené?"

"Viete... no... chýbajú mu súčiastky pre cítenie lásky...",
"Aha... chápem...takže žiadna láska, len v srdci otázky...
som neschopný Ju ľúbiť... a už vybrala si látku na šaty",
povedal doktor a sklonil svoju hlavu vo vnútri úplne zodratý.

Srdcotepcovi ho prišlo priveľmi ľúto,
a preto sa rozhodol urobiť dobrý skutok,
"Nebojte sa, ešte môžem niečo vykonať,
nebojte sa milý pane, nebudete banovať."

"Len príďte zajtra." riekol doktorovi odhodlane,
"Och srdečne Vám ďakujem láskavý pane."
"Za málo doktor! Mile rád Vám pomôžem,
sklamať dobrého človeka predsa nemôžem!"

A tak opustil doktor tú prašnú kuticu,
zašliapol po ceste špinavú plošticu,
sledujúc doktora pod nebom čo sa mračí,
si Tepec s rukou na srdci hovorí: "Bude to stačiť?"

Na druhý deň: "Pozrite sa na tie žili!
Je červené, hrejivé, sťa šili ho víly!
Je to úžasný pocit znova tak milovať!,
Oh, a moja snúbenka! Tá sa len bude radovať!"

"Skutočne? No to som rád...", povedal nesmelo,
"Je skutočným zázrakom, že Vám nezotmelo."
"Mnohokrát ďakujem! Mám svadbu na svitaní,
a vy milý pane ste na mojej svadbe vítaní."

Odišiel doktor s radosťou v kroku,
a Tepec ostal sám, so slzou v oku,
a o niečo na to, v špinavej kutici,
sa zjavilo dievčatko v červenej suknici.

"Och, úbohý Tepec, prečo si len toto robíš,
prečo sa s kúskami svojho srdca s každým delíš?"
"Heh... pozri sa kto to hovorí, ty predávaš srdcia,
a pritom v hrudi ti bije iba prázdnota cudzia."

"Máš pravdu, že nemám srdce, no duša mi netrpí hladom,
lebo to moje srdce iba prestalo mať moje telo rado...",
A Tepec si len utrel slzu z oka, kým dievčatko hútalo,
"Aha... tak vezmi si moje... no, teda to čo z neho ostalo."

"Dávaš mi srdce, lebo ho nutne potrebujem?",
"Áno, lebo máš život pred sebou, tak ti ho darujem."
Dievčatko objalo Tepca v slzách a začalo sa radovať,
a Tepec si ju pritisol v nádeji, že bude jej pasovať.

A tak sa ligoce ranné slniečko na oknici,
na nespiace dievčatko v červenej suknici,
čo čítalo rozprávky čakajúc na doktora,
pre jeden príbeh nespalo... to je ale potvora.

"Spala si vôbec, ty malá nezbednica?
Dúfam, že sa ti páčila naša nemocnica.
Len som chcel vedieť ako sa máš,
predtým ako sa na zákrok nachystáš."

"A chcem aby si vedela, že som už poďakoval,
rodine človeka, čo ti nové srdiečko daroval."
"Ďakujem doktor, že ste im to odkázal, ste veľmi milí,
a som rada, že sa Vám páčili Srdcotepcove žili."

"Koho?", spýtal sa doktor, veľmi začudovane,
"To nevadí doktor, každý zvyčajne naňho zabudne.
Hlavne tí, ktorím pomohol, spomienky im zapadnú,
ale ja, pán doktor, naň nikdy nechcem zabudnúť. "

nedeľa 7. februára 2016

Obavy

Držanie S Tebou za ruku ďakujúc večným hviezdam,
je ako sledovanie zapadajúceho slnka za modrý oceán,
lebo všetko dobré vo mne ženieš až k svojim medziam,
a ja chránim si Tvoje srdce ako japonský porcelán.

Avšak všetko raz končí a má svoj čas,
nuž že aj naše kosti sa zmenia v prach,
tak žiarme a užívajme si spoločne krás,
dokým len ostanú spomienky o našich hrách.
.
.
.

Priznám sa...

Keď dopadá na vankúš lúč ranného slnka,
tak len s mojim skľučujúcim krížom na srdci,
lebo netušíš, že nie každá slza nahlas zažblnká,
ja väzním si srdce vo svojom plechovom hrnci.

Túžim však po tvojom objatí no aj chrániť sa chcem,
lebo netúžim si niesť za svoje zranenia boľavú vinu,
držíš však vo svojich rukách môj strach a dobre viem,
že tí nesklamaní nikdy nezažili tú pravú ukrutnú zimu.

Avšak po tvojom dotyku sa mi zakaždým vnútro roztlieva ,
a ja nechávam sa okúzliť, hoc strach mi je slabosťou,
za prívalu vĺn počúvam ako mi moja minulosť odznieva,
od počtu hviezd rovnému chvíľam plnenými radosťou.

Nakoniec niečo večné predsa len jestvuje,
a naše kosti môžu byť pre to iba začiatok,
lebo nik nevysvetlí ako len duša k duši pasuje,
akoby zo svojej formičky jantárový odliatok...


štvrtok 28. januára 2016

Nočné Vyznania

Koľkí sme na nebi rátali hviezdy,
v tichej rýchlosti bez záchrannej brzdy,
keď nie závoj, nuž láska nám ukradla spánok,
a v chóru ticha bol rýmom len vánok?

Ja neveriac na cenu čo sa tak blyští,
s pohľadom vlka nad telom líščím,
z nádejí korálky som mal len v hrsť,
mi kamenné srdce však stratilo srsť.

Ja netušiac o nebi, ktoré mám v duši,
som hľadal ho na miestach s priveľa uší,
no vo chvíli, keď zhaslo svetlo a padla opona,
za posledným kúskom sa zjavila obloha.

Ja nevediac o zlate pod nánosmi prachu,
mal svet v sebe dobro o veľkosti hrachu,
a o veciach, o ktorých mlčí aj Boh,
mi prišla sťa obeta spod mojich nôh.

A to len iba moment... ako chuť myrhy,
som tvoril si víťazstva na obraz Pyrrhy,
v osude sám bez vavrínových lístkov,
som na každý nôž v očiach každému vytkol.

No teraz keď hľadím na nočné nebesá,
je život môj z vody podľa slov Tálesa,
tou hudbou na nebi keď hviezda sa jatrí,
som podal Ti srdce, ktoré Ti patrí.

A tak nuž sonáta či opera, musím ju bdieť,
len pre pohľad do očí ju nechávam znieť,
na perách prázdno a na srdci mám satén,
chcem šepotom do sveta voviať len amen.

Tvorím ti radosť, no ty mne stvárň pokoj,
každému po pravde čo chodí tu vôkol,
lebo niet obrazu bez maľby a rámu,
keď píšeš tie básne len pre lásku samú.

Zbavil som sa stúh čo nikdy nerobím,
a zbadal som súhvezdia vo svojom útrobí,
a ako lístie sa odvieva zo mňa tá šedá,
a mudrci mlčia pri slovách "láska je nemá".

A hoci tuším, že dážď sú sťa mesiaca slzy,
vedz, že iba tá jedná okolnosť veľmi ma mrzí,
že strávil som v mnohosti pre-toľkých liet,
zhrozený, že v spomienkach na život teba tam niet.

A tak v myšlienke na Teba zatváram oči.
Či niekto zamýšľal, že šťastie mi vkročí?
Odchádzam k snom nech dobehnem deň,
a ľudia vedzte, že srdce mi bije iba preň...