A niekde na konci každej nenávisti,
žiari Ti svetlo okrášlené lístim,
do hrobu čo končí Ti bolesť,
čo končí všetko, čo nedá sa zniesť.
A v nasledovnej noci žiari Ti lúč,
na dom na kopci a na jeho kľúč,
Kde živý žijúci životom živo žijú,
a ver, že zakaždým si víno pijú.
A predsa chcú len zabíjať,
či už len vínom čo chcú popíjať,
No ich deťom sa celkom darí,
keď predsa len každé sa zdraví.
A možno koniec koncov sme všetci šialený,
či už ako Boží dar, a či sme skôr zranený,
Myslieť si že spasí ťa svetlo z lístia,
z hrobu čo ti spomienky a bolesti istia...
Ale ja predsa strach nemám,
lebo predsa len zapáliť sa nedám,
iba len potichu splyniem zo stenami,
medzi smrťou, bolesťou a inými ženami.
V tom osvetlenom dome na kopci,
žijú mŕtvy, násilný, a zbitý vlci,
a iba nesú len smrť z nenávisti,
popíjajú schovaný v dome z lístí.
Schovajte si doma deti v bezpečí,
nech predsa u Vás nik nekričí,
bez peňazí a zdravého rozumu,
pozrieš s nimi z vína do rumu...
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára