cez závoje farieb a sľubov,
pieseň Ti znie z vtáčích hniezd,
a ty sa nechávaš unášať hudbou.
A zbadáš ako stojí ten pomník sám,
obelisk pochýb zmizne ti v povetrí,
tak všetky smútky už zdobí len rám,
a už nemáš žiadne fľaky sĺz na svetri.
Deň za dňom umieraš pre rána,
čakaním na žblnkot ranného potoka,
milujúc moment kde nie je len hana,
ti voda nádeje vleje sa do oka.
A piesok v hodinách sa lepí na steny,
od krásy odvahy a z chvíli nehy,
a každý dych je sťa darom zmeny,
a v duši sa plavíš a spoznávaš brehy.
A koľko očí sa už zazrelo na hviezdy?
S nádejou na duši či z bolesti rán?
Kto prvý vytrhol si srdce z biedy?
Niet pocitu, ktorý si zažil len ty sám.
Keď tápeš sa v tme bez svetla mesiaca,
alebo dotýkaš sa prstami slnečných lúčov,
len tvoja myseľ ti môže šťastie odvracať,
a tak pamätaj, do srdca vedie len zopár kľúčov.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára