Niet prvého želania človeka pod hviezdou...

Keď srdce sa ti dotkne hviezd,
cez závoje farieb a sľubov,
pieseň Ti znie z vtáčích hniezd,
a ty sa nechávaš unášať hudbou.

A zbadáš ako stojí ten pomník sám,
obelisk pochýb zmizne ti v povetrí,
tak všetky smútky už zdobí len rám,
a už nemáš žiadne fľaky sĺz na svetri.

Deň za dňom umieraš pre rána,
čakaním na žblnkot ranného potoka,
milujúc moment kde nie je len hana,
ti voda nádeje vleje sa do oka.

A piesok v hodinách sa lepí na steny,
od krásy odvahy a z chvíli nehy,
a každý dych je sťa darom zmeny,
a v duši sa plavíš a spoznávaš brehy.

A koľko očí sa už zazrelo na hviezdy?
S nádejou na duši či z bolesti rán?
Kto prvý vytrhol si srdce z biedy?
Niet pocitu, ktorý si zažil len ty sám.

Keď tápeš sa v tme bez svetla mesiaca,
alebo dotýkaš sa prstami slnečných lúčov,
len tvoja myseľ ti môže šťastie odvracať,
a tak pamätaj, do srdca vedie len zopár kľúčov.

Láska v Zime

Nesiem si stále ten istý kríž,
je ľahké sa tváriť, že chceš ďalej ísť,
a nechať sa srdcom do diaľok niesť,
pričom cez tmu sa chceš nechať viesť.

V bezpečí v tých svojich stien,
zapieram každé z tých tvojich mien,
a sledujem ako sa plány rozvinú,
len aby som si neniesol vinu.

Len zo všetkých mien viem jediné,
že túžim po tvojom dotyku nevinne.
A len zavrieť oči s pocitom lásky,
len s tebou chcem kresliť milostné obrázky.

Stačí len dotyk a srdce nás povedie,
inak nenájdem tu silu dať ti to znamenie,
lebo v rukách máš moju bolesť a strach,
a možnosť že zmeníš mi nádej v prach.

Ale teraz keď viem o dotyku tvojich rúk,
len chvíľa bez nich je plná mi múk,
a veruže táto zima ešte tak chladná nebola,
že by ti predo mnou padla záverečná opona.

Len s Tebou po mojom boku.
so srdcom na rukáve a v slzou v oku,
sme si prešli tŕňami času a našich  krás,
a preto si vezmi všetok svoj čas.

... lebo hoci len na chvíľu sa zamračíš, vedz, že mňa nikdy nestratíš...

https://www.youtube.com/watch?v=t4NIlw2w6NY