myšlienka za myšlienkou veje jej s vervou,
sedela princezná a nad ňou baldachýn,
každé jej tajomstvo sýkorka zatají.
Na konci leta víta nový rok s úzkosťou,
pretože verila že prekoná hradbu blízkosťou,
avšak tá princezná je paňou oceľovej masky,
zlomená ruža túžiaca po vode s tvárou krásky.
Keď vyšla na balkón v poryve lúčov,
zabudla kde dala srdce od toľkých kľúčov,
a tak jej vietor vlasy hladí slzou z oka,
dúfajúc v budúcnosť, v útek od svojho soka.
Sokom jej je minulosť a budúcnosť vo hviezdach,
vo vnútri nepokoj, lebo to srdce ju dobiedza,
verí však veciam, o ktorých sa mlčí,
hoci telo má vrabčie, jej duch je vlčí.
Chystala cestu, zbalila aj za princa,
kalichy, čaše či mosadzná kanvica,
no ako tak hľadí v diaľav z výšky,
bolí ju pocit, že jej život je líškin.
Zo strachom v očiach sa bojí cesty,
či všetko do listu na rozlúčku zmestí,
či tam kam chce ísť, či ju čaká jej archa,
no ona chce ísť, nech hocaká je ťarcha.
A tak z jemnosti rúk chytá si hrdlo,
jej závoj strachu však motýľ strhol,
nesúc jej ružu z tej záhrady života,
kvôli jej plánom, chradla jej ochota.
"Bolesť je bránou času skúsených,
prepáč mi milá, s tebou sa nežení,
a viem že to bolí, že ťa to trhá,
no pamätaj, kdekoľvek si, čaká ťa myrha."
"Prejde ešte čas, dokiaľ to pochopíš,
hoci máš bolesť, niektoré veci nezmeníš,"
A tak princezná z oceľovej hradby,
odčíta z plánu straty a sadzby.
No verí, že keď príde čas ísť,
všetku jej minulosť bude niesť iba list,
a konečne slobodná a plná nádeje,
ju za krajším zajtrajškom život odveje.
Posledným nádychom v jesennú noc,
s úsmevom na tvári čo nekričí o pomoc,
zaťala päste v sile jej vlčieho ducha,
aby sa stala kráľovnou, a nebude už tá druhá.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára