Keď nám ruže kvitnú v tŕňoch,
tak namiesto hviezd padá obloha,
no ruže nevzídené za lúču v splnoch,
čo zamat spomienok, to tela okova.
A čo majú víly z týchto hviezd,
pre ktoré slzy riek sa neplačú,
nuž ako matky prázdnych hniezd,
sa im z hliny predsa perly nehádžu.
V očiach mať svety, ktoré sú za slnkom,
z tých divokých rán poľných vrabcov,
hľadáme kytice priamo pod oknom,
ozobané knihy nebeských dravcov.
Za dymu sviec pálených v noci,
je ich vôňa len listom strateným,
na tvári úsmev a v duši "hoci",
je každé stretnutie jarným zletením.
V pohári krv, či víno, či prach,
každému z lebky osudu po práve,
však znova sú sojky vo svojich hrách,
a večerné sonety končia pri káve.
No keď začne Vám horieť nebo nad hlavou,
tak namiesto hviezd padne Vám temnota,
lebo niet nádeje tam, kde srdce je s obavou,
nezazrieš splnené želania, kde vládne slepota.
Keď horí ti duša a oči ju hasia,
a netušíš kam ťa osvetlí tvoj duch,
tak lupene ruží o slovo sa hlásia,
len aby ste sa nestali pánmi múch.
Či je to cesta bez zmyslov a plánov,
a či je to pohľad za poslednou vranou
pamätaj, že ráno vždy začína mletou kávou,
tak ako aj končí kniha poslednou stranou.
Osobný blog kde postujem niečo kreatívne alebo filozofické, smiešne alebo čokoľvek, len aby som to dal preč z mysle.
pondelok 14. septembra 2015
utorok 8. septembra 2015
Princezná z Oceľovej hrabby
Sedela princezná v lupeňoch kvetov,
myšlienka za myšlienkou veje jej s vervou,
sedela princezná a nad ňou baldachýn,
každé jej tajomstvo sýkorka zatají.
Na konci leta víta nový rok s úzkosťou,
pretože verila že prekoná hradbu blízkosťou,
avšak tá princezná je paňou oceľovej masky,
zlomená ruža túžiaca po vode s tvárou krásky.
Keď vyšla na balkón v poryve lúčov,
zabudla kde dala srdce od toľkých kľúčov,
a tak jej vietor vlasy hladí slzou z oka,
dúfajúc v budúcnosť, v útek od svojho soka.
Sokom jej je minulosť a budúcnosť vo hviezdach,
vo vnútri nepokoj, lebo to srdce ju dobiedza,
verí však veciam, o ktorých sa mlčí,
hoci telo má vrabčie, jej duch je vlčí.
Chystala cestu, zbalila aj za princa,
kalichy, čaše či mosadzná kanvica,
no ako tak hľadí v diaľav z výšky,
bolí ju pocit, že jej život je líškin.
Zo strachom v očiach sa bojí cesty,
či všetko do listu na rozlúčku zmestí,
či tam kam chce ísť, či ju čaká jej archa,
no ona chce ísť, nech hocaká je ťarcha.
A tak z jemnosti rúk chytá si hrdlo,
jej závoj strachu však motýľ strhol,
nesúc jej ružu z tej záhrady života,
kvôli jej plánom, chradla jej ochota.
"Bolesť je bránou času skúsených,
prepáč mi milá, s tebou sa nežení,
a viem že to bolí, že ťa to trhá,
no pamätaj, kdekoľvek si, čaká ťa myrha."
"Prejde ešte čas, dokiaľ to pochopíš,
hoci máš bolesť, niektoré veci nezmeníš,"
A tak princezná z oceľovej hradby,
odčíta z plánu straty a sadzby.
No verí, že keď príde čas ísť,
všetku jej minulosť bude niesť iba list,
a konečne slobodná a plná nádeje,
ju za krajším zajtrajškom život odveje.
Posledným nádychom v jesennú noc,
s úsmevom na tvári čo nekričí o pomoc,
zaťala päste v sile jej vlčieho ducha,
aby sa stala kráľovnou, a nebude už tá druhá.
myšlienka za myšlienkou veje jej s vervou,
sedela princezná a nad ňou baldachýn,
každé jej tajomstvo sýkorka zatají.
Na konci leta víta nový rok s úzkosťou,
pretože verila že prekoná hradbu blízkosťou,
avšak tá princezná je paňou oceľovej masky,
zlomená ruža túžiaca po vode s tvárou krásky.
Keď vyšla na balkón v poryve lúčov,
zabudla kde dala srdce od toľkých kľúčov,
a tak jej vietor vlasy hladí slzou z oka,
dúfajúc v budúcnosť, v útek od svojho soka.
Sokom jej je minulosť a budúcnosť vo hviezdach,
vo vnútri nepokoj, lebo to srdce ju dobiedza,
verí však veciam, o ktorých sa mlčí,
hoci telo má vrabčie, jej duch je vlčí.
Chystala cestu, zbalila aj za princa,
kalichy, čaše či mosadzná kanvica,
no ako tak hľadí v diaľav z výšky,
bolí ju pocit, že jej život je líškin.
Zo strachom v očiach sa bojí cesty,
či všetko do listu na rozlúčku zmestí,
či tam kam chce ísť, či ju čaká jej archa,
no ona chce ísť, nech hocaká je ťarcha.
A tak z jemnosti rúk chytá si hrdlo,
jej závoj strachu však motýľ strhol,
nesúc jej ružu z tej záhrady života,
kvôli jej plánom, chradla jej ochota.
"Bolesť je bránou času skúsených,
prepáč mi milá, s tebou sa nežení,
a viem že to bolí, že ťa to trhá,
no pamätaj, kdekoľvek si, čaká ťa myrha."
"Prejde ešte čas, dokiaľ to pochopíš,
hoci máš bolesť, niektoré veci nezmeníš,"
A tak princezná z oceľovej hradby,
odčíta z plánu straty a sadzby.
No verí, že keď príde čas ísť,
všetku jej minulosť bude niesť iba list,
a konečne slobodná a plná nádeje,
ju za krajším zajtrajškom život odveje.
Posledným nádychom v jesennú noc,
s úsmevom na tvári čo nekričí o pomoc,
zaťala päste v sile jej vlčieho ducha,
aby sa stala kráľovnou, a nebude už tá druhá.
Prihlásiť na odber:
Príspevky
(
Atom
)