pondelok 30. marca 2015

Spoveď šedej eminencie

Boli raz ľudia, ktorý mi dali zeme, na ktorých som hniezdil,
avšak keď spínali ruky k nebesám, rýchlo zabudli, že to moje sú hviezdy.

A tak noc im bude temnou, keď im skončí ten objavený deň,
no skôr ma trápi či aj mesiac bude svietiť preň?

Raz každému istotne zhorí nebo nad hlavou, je to tak, povedzme si,
no nezabudnite, že padne Vám iba  temnota, keď ste dovtedy na ňom nenašli svoje hviezdy.

Rozprával by som , čo viem a nesmiem vysloviť,
vedomosti, ktoré sa prehliadajú a rozumom sa nedajú osvojiť,
vedomosti, ktoré podlomia aspoň jednu vec, ktorá Vám je drahá,
slovami maľovať obrazy o druhých, pričom nevedia, o čom je ich snaha.

Zo strachu sú kameňom so stuhou na očiach,
snažiac sa pochopiť sa zľaknú a znivočia.

Niektorý vidia chaos ako rebrík, iný ako strop abstraktných fresiek,
no skutočnosť je taká, že to je len tancom stúh a masiek.

A tak koniec koncov, drak je len snom hada o lietaní, ktorý mu zhorí,
pretože po pýche prichádza pád, pretože všetko je z vody.

Či pot, či slzy, všetko sa cení,
život byť riekou, ktorá sa mení.

Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára