pondelok 16. februára 2015

In vivo de Salve, in vitro Magna

Pri svetle sviec sa budí mi noc,
a z vánku zimy počúvam jej hlas,
snáď bázlive idey, no trúfale hoc,
mi rastú na poliach sťa čierny klas.

Hadovi hadom aj cez tie slzy,
smola sa parí z tých mojich rán,
množstvo krížov, to nás len mrzí,
a z Tvojich pút mi je mračno vrán.

Očami pozerať na východ hôr,
ktoré bytím bývajú vo svete hviezd,
životom viať, perami cítiaci duše mor,
striedať si miesta, z hniezda do hniezd.

Čiernu tu odbíja svätený zvon,
a z mrákoty mrakov len tiaha jest,
síce sa budím, čo duša, to hon,
bojí sa srdce, nevie sa zniesť.

Ak je to na poliach, to šeredné ticho,
čo pokoj mi na duši tak blažene ukojí,
Danteho ruka siahjúc na roj sýkor,
mi ukáže vína sĺnc a duch sa ukojí.

To nie je smútok, lež nádej sa zbudila,
že radosť ju čaká na ceste Ravenskej,
nastal už čas i odbila hodina,
povstaly šepotami zo školy Bádenskej.

Vo vetre  víchor ako v slnka lúč,
jagá sa na studni malebný nov,
ktorý však hľadal ten stratený kľúč,
je budený triaškou z hukotu sov.

A hoc mi je pokoj no zároveň nekľud,
stálosť je výsadou tých vecí z vágna,
nie všetko krásna je Ti len prelud,
A preto ...
               ... In vivo de salve, in vitro Magna...