v závoji spomienok, zo srdca spúšť,
odovzdávam hviezdam svoje sny,
a miesto krásneho lesa som uzrel púšť...
Avšak plamene čo spálili posledné perie,
mi zanechali v srdci tŕň, ktorý mi klíči,
a hoci z mojej slabosti strach sa derie,
dúfal som, že jeho plod mi bolesť zničí...
Čo by som dal za krásny život bez lásky?
bez bolesti, bez rán, vždy opojený myrhou,
no nemať tie spomienky, nemať tie otázky...
aj tak som životom stratenou ľadovou kryhou.
Plameň už dohorel, a vidím len prach,
a nepočujem tie šepoty zo sŕdc druhých,
nastal mi čas, keď spomienky zarastie mach,
a nikdy už nepôjdem na hrb zosnulých...
Podstata lásky mi spočívala v tom,
že v cudzom človeku sa nachádza domov,
a čo z dobra, ktoré doznie sťa hrom,
keď svoj domov som našiel v samote stromov.
Z chladných krajov do horúcich pláni,
vypúšťam svoju dušu na cestu životom,
len živý môže žiť, hoc životu sa bráni,
nesiem si nádej nad hasnúcim popolom...
A vidím oheň...
