Kráčajúc ulicou zlomených snov,
pozerám na tváre hľadiace na nov,
skrehnuté od zimy z tej veľkej bolesti,
hľadiaci s nádejou, čakajú na veštby.
Chybili z práva, s ružami na srdci,
teraz však vzpínajú tie ruky v ruženci,
modliac sa za to, nech uvidia deň,
no vôbec netušia, že stal sa z nich sen.
Upnutí na nebo, hľadia do diaľavy,
telo majú chladné, môj dotyk ich nepáli,
hoci ich zachoval zo strachu mráz,
už na to zabudli, že zomrú zas.
Ich prvýkrát nebolel, lebo len žili,
poniektorí hýrili, poniektorí pili,
zabudli na to, že život nás skúša,
zo stratenej šance im umrela duša.
Možnože však za ten premodlený čas,
ich ubolená duša sa zbavila krás,
možno sa báli, možno už nechceli,
zažívať tŕnie a preto sa zbesneli.
Ako sa zbesneli? Na čo sa pýtať,
keď takýmto dušiam prestalo svitať,
v temnote idolov si hudú svoje,
preto ich zostatky, budú len moje.
Zdám sa byť supom, no opak je pravdou,
za to, že schybili, zdám sa im zradnou,
no ja ženiem ich ducha ku vyšším cieľom,
a vždy sa uspokojím s najmenším dielom.
Vôbec mi nevadí, ten život čo mám,
lebo každý si cestu vždy hradí sám,
šťastie vždy s mierou si do života lej,
lebo ostanem iba ja...
S pozdravom, Nádej.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára