piatok 7. novembra 2014

Medzi riadkami je počuť šepot srdca...

Niekedy človek stojí nad otázkou,
či nechať odísť je tou najväčšou láskou.

A pritom démoni v mojej hlavy vždy to vraveli,
že, koniec koncov, o teba prídem...

... A koľkokrát som zvliekol svoje kože?
Toľkokrát, že sa už cítim ako had.
Cintorín musí byť plný tých ľudí,
ktorými som bol, a pritom každý z nich ťa mal rád...

Chýba mi všetko.
A nič.
Zároveň.

Ľúbim ťa,
až dokiaľ sa nestaneš len slovami
a príbehmi, básňami a snami...
                ... a nejednou knihou o východe slnka, nádeji a drakoch...
      ...jedna ruža s mnohými menami...

... A nechcem mať pokoj.

Chcem naspäť tie neskoré noci,
chcem mať čierne kruhy a vpadnuté oči,
chcem žiarivé hviezdy, lásku a
hnev, city a bolesti.

      ...chcem sa znova stretnúť
                                  s tebou na rázcestí...

... tak ako prvý krát...

Chcem vdýchnuť život...
a vydýchnuť báseň...

... a aj tak, koniec koncov, sme len hviezdny prach,
čo prekrížil smery nebeských dráh.

      ...Osamelý, s túžbou sa k niekomu pritúliť...

... a v mojich snoch,
vždy nájdem si cestu.
... späť k tebe.

                                                                ...konečne zažiť tú báseň o nás dvoch...



štvrtok 6. novembra 2014

Ontoleia

Závoj zo zamatu dopísal osnovy,
divadlo skončilo, zatiahli opony,
keď z kadila unikal posledný tymián,
na zem dopadol strhaný safián...

Slnko a mesiac si tancujú valčík,
pod stĺpmi nebies, čo držia nám deň,
však rodia tie noty pre husľový sláčik,
ktorý Ti kúzlil nádherný sen.

Vietor či dych? Ba hanblivý šepot,
čo do srdca vdýchol ten plameň,
a už za čistinou sĺz nepočuť cupot,
len to tajomné a temné Amen.

Čo ostalo z piesne je tanec labutí,
a more horkosti čo skolilo hať,
tak zaspalo srdce, ktoré nik nebudí,
a temnota čaká, že kedy si ho vziať...

Konečne končí homília dvoch časov,
ktorá sa vinula ako stuha vo víne,
vejúca nad poslednými perlami z vlasov,
je nádejou pre anjela zomierajúceho v zime...





utorok 16. septembra 2014

Sofia

Úbohý vietor hrajúci sa s listím,
ti pramene bolesti dotykom čistí,
a spomienky v závojoch minulých liet,
si s tichým srdcom pradieš do viet.

Hľadajúc vášeň za slovami klamu,
prosíš nebesia o ich zázračnú mannu,
lenže to trápenie si splietla si z láskou,
a tak hľadáš hviezdy pod falošnou maskou.

V bolesti dúfaš, že ruže ti rozkvitnú,
a neveríš v to, že v zime ti zahynú,
a ako ovca, ktorá vie že zblúdila,
chýba Ti tá bolesť, ktorú si ľúbila.

A možno že raz slnko doženie hviezdy,
a tvoje srdce sa nakoniec uráči hniezdiť,
ale dovtedy prejde ešte nemálo sĺz,
a až dokiaľ ťa šípom požehnajú na skrz.

Dovtedy si vravíš, že vydržíš tie vánky,
ktoré ťa strašia a kradnú ti spánky,
dovtedy si ťa možno svetlo vyvolí,
a ty pochopíš, že aj to čo nemáš, zabolí.

Avšak oplatí sa nám míňať náš čas?
Keď pod zemou vždy zaškodí mráz?
No rozkáž si srdcu, keď nie si mu pánom,
ostáva len dúfať, že zmieriš sa s ďalším ránom...

sobota 26. júla 2014

Perie z perál

Povedz mi čo strácam,
nech vypustím si srdce,
svoje rieky darujem hrádzam,
pretože splaviť ich sa mi nechce.

Bol som Ti jediným,
ktorý mal srdce z perál,
no cez temnotu nič nevidím,
pretože hnev ma iba zdieral.

A kam by som s tebou šiel,
so slovami útechy na perách,
cez tajomné noci by som len bdel,
pri slovách napísaných na dverách.

Cítim sa tak malý, sťa z myšacej diery,
prerástol si mi cez srdce a rozum,
i slovám proroka už prestávam veriť,
už len si osoba na fotke, čo drží pózu.

Prehltol som pýchu cez boľavé srdce,
a nedávam už pozor čo je za každým rohom,
tie spomienky sú iba na dva mešce,
a po sebe nechávam moje zbohom.


streda 2. júla 2014

Listy od Vlčieho Kráľa: 6. Kapitola: Deux Ex Machina






... Ďalšie dni som strávil v zamyslení a v nachádzaní chýb svojho konania. Vždy je cesta k tvojmu cieľu a vtedy som sa cítil veľmi nespokojne s tým ako to dopadlo. Vieš, ľudia majú mnoho strán, a preto je možný ten tanec stúh a masiek. Nešlo mi predsa o osobné obohatenie, ale o to, aby ľudia našli spoločný zmier. Aspoň že nevypukla vojna a svár medzi národmi bol aspoň na chvíľu zažehnaný...


    Nasledujúce týždne sa niesli v znamení honosných schôdzok s Donom Gabrielom, romantických vyznaní od Dona Draga, a tzv. "formálnych" audiencií s Jeho Výsosťou, pričom každý týždeň bol čoraz viac bohatší a zaujímavejší než ten predošlý, avšak kvôli mojej narastajúcej nervozite som si ich nemohol na plno užiť.  

  Človek sa ani nenazdal a hrad už znova zavládol frmol služobníctva, vrava šľachty a vône najrôznejších jedál, pretože sa blížila najdôležitejšia udalosť celej sezóny. A tou udalosťou bol  Biely Ples. Pamätám si ako som strávil hodiny pred zrkadlom, len aby som vyzeral čo najpôvabnejšie. Obliekol som si sivý kašmírový plášť so šálom s farbou mojich očí. Vieš ako dokážem vysledovať aj ten najmenší detail, a nebolo tomu inak ani tentoraz. Celkovo som bol zo svojím zovňajškom spokojný. Snažil som sa mysľou sústrediť na čokoľvek iné, avšak okolnosti sa akoby spikli voči mne.  Dante mi vtedy učesal vlasy a vystrkoval hlavu spoza môjho ramena, keď som sa obzeral v zrkadle. Tváril som sa veľmi sústredené lebo nechcel som dať najavo ako sa cítim. Hlavne nie pri Danteho rečiach o Donovi Dragovi, ktorý sa mu očividne pozdával, no faktom je, že len ja budem tým, ktorý mu na Plese bude musieť zlomiť srdce. Nervozitu mi pridávali poznámky od strýka Erena, ktorý mi neustále vravel o Kráľovi, avšak z môjho hľadiska nebol vhodný čas na to aby som mu prejavil náklonnosť z mnohých dôvodov. Či už to bolo preto, lebo bol veľmi vplyvný a poškodilo by mu to meno na dvore, alebo aj preto, že možno je iba mnou pobláznený a oddať sa mu by znamenalo iba krátky románik a môj koniec na Dvore. Toto všetko zastrešoval fakt, že vo vedľajšej komnate bola teta Leona, ktorá za mňa celý čas orodovala u Dona Gabriela a snažila sa o môj sobáš s ním.

      Zobral som si do rúk zlatú ružu, ktorú som si mal vtedy pripnúť ku kabátu a povedal som im aby ma počkali pred dverami mojej komnaty. Keď odišli pamätám si ako som si ju iba priložil ku kabátu, kde som si u neskôr mal pripnúť. Pristala k mojím šatám, no necítil som sa na to, že by už mala spočinúť na mojej hrudi. Podišiel som teda vtedy k okenici, položil som ju na rám a oprel sa oň, sledujúc džavot na dvore.
-"Aké symbolické...", pomyslel som si, a sklopil som na ňu zrak.

       Podstata Bieleho plesu spočíva v tom, že táto ruža slúži niečo ako pevná záruka sobášu. Ak by som ju dal Donovi Dragovi, tak by ma možno čakali roky plné lásky porozumenia  a pochopenia, avšak len z jeho strany. Sám som sa pýtal či dokážem cítiť to čo ľudia nazývajú láskou. A možno som sa len lásky bál.

        Kedysi dávno, keď som bol ešte dieťaťom, som videl čo dokáže spraviť tá láska. Môj strýc Orden, prostredný z bratov, očakával návrat svojej ženy Dony Elii na lodi. Keďže ona bola dcérou rybára, ktorá sa vydala do šľachtickej rodiny, bola tŕňom v oku strýka Erena a môjho otca, pretože svadbou získala šľachtický titul a to môj otec zo strýcom Erenom videli ako plytvanie a zahadzovanie mena nášho rodu. Len tak na okraj, neboli sme im ani na svadbe, čo ma doteraz mrzí. Dona Elia bola skvelá žena. Bola vždy usmievavá, vedela variť všelijaké dobroty a dokonca aj vedela rozprávať tie najzaujímavejšie príbehy. Ona ma s Dantem naučila ako rybárčiť, no Vergília a Lucie sa nedožila. Avšak z pohľadov strýca Ordena a tety Elii som videl, že zažívajú niečo, čomu som dovtedy nechápal a nikdy som to ani nepochopil. Avšak ako čas plynul, do Našej Ríše dorazil Čierny mor, ktorý zobral strýkovi Erenovi jeho najlepšieho kapitána našej už teraz dávno rozpredanej flotily. Vtedy môj otec bol oveľa viac pri peniazoch ako teraz, keď píšem tieto riadky. Keby niet strýca Erena, museli by sme predať aj panstvo. Vieš, dve vetvy nášho rodu totiž profitovali na zámorskom obchode, a tými vetvami bol môj strýc Orden a môj otec. Môj otec však nedôveroval obchodu a tak investoval iba sem tam, a radšej sa venoval štúdiu spôsobom boja, pre prípadnú obranu nášho rodu z možnej vojny, ktorá mohla kedykoľvek vzniknúť z hraničnej Estapy. Elia sa teda ponúkla, že bude kormidlovať naše obchodné lode, keďže jeden čas ju zajali piráti a vďaka jej výrečnosti, robila kormidelníka, dokiaľ sa nevrátila domov k otcovi. Pamätám si ako strýc Orden mal plány cesty a dátumy jej návratu porozhadzované po izbe a zakaždým chodil sledovať obzor či ju nezbadá. Raz, keď ju už videl prichádzať na obzore, zastihla ich nečakaná búrka, ktorá roztrieskala flotilu lodí. K brehu nedošla ani jedna z nich a telá sa ani po mesiacoch pátrania nenašli nikdy nenašli. Strýca Ordena dorazil aj fakt, že Čierny mor mu zobral mojich dvoch bratrancov a preto sa z toľkého nešťastia upil na smrť. Pamätám si ako dieťa som sledoval cez pootvorené dvere jeho žiaľ, neschopné ho rozveseliť. Taký pocit bezmocnosti je veľmi vzácny. Avšak niet tomu divu. Keď niekto Ti prirastie k srdcu, vytrhne kúsok z neho zo sebou pri svojom odchode. To jeden z dôvodov, prečo som sa bál stretnutia s Donom Dragom na tom Plese.
       
      Bolo mi jasné, že jedna hlava hydry, ktorá útočila na moje srdce je zažehnaná, avšak otázkou ostával Don Gabriel a Kráľ. Teta by bola náramne nahnevaná, ba až agresívna, ak by som ju Donovi Gabrielovi nedal. Toľko sa snažila o alianciu s mocnejšími rodmi, hlavne po úmrtí strýka Ordena, že nevnímala moje záujmy, a tak zahrala na chudobu našej vetvy. Ani sa jej nečudujem. Keďže nemohla mať vlastné deti, poslúžil som ako prostriedok práve ja, a  po pravde, keby niet strýca Erena a tety Leony, nikdy by som si nemohol dovoliť dvorenie na kráľovskom Dvore. Popravde, ak by som Donovi Gabrielovi nedal tú ružu, tak by som ukázal Kráľovi, že som stále k dispozícii, avšak bol by to neuveriteľný risk. Ak sa nezosobášim do konca mojho času na Dvore, bol som pre strýca Erena a tetu Leonu stratenou investíciou. Avšak ak by som bol s Kráľom úspešný, potešil by som strýca Erena a tým pádom by názor tety Leony už nemal váhu.

            To všetko v jeden deň, okolo jednej ruže. Oh, aké to bolo symbolické. Ruža je v erbe môjho rodu a tým, že ju musím na tom plese niekomu dať, znamenalo pre mňa odovzdanie osudu môjho pôvodu a rodiny. Prosil som Bohov aby mi dopriali šťastia, pretože to bolo vtedy priveľa bremena na ešte mladú dušu, ktorou som bol. Pamätám si, ako som znova zdvihol zrak od ruže a zahľadel sa do oblohy, pýtajúc sa samého seba, či príde na svete doba, kedy deti nebudú pracovnou silou, či prostriedkom na tvorenie aliancií, a budú žiť slobodne podľa svojho uváženia. Oh, ale že si pamätám ten deň. A tak som sa nadýchol, pripol som si tú zlatú ružu a nervózny, no navonok galantný, odišiel som zo svojej komnaty na Ples.

     Aj napriek mojej nervozite, doterajšie bály boli oproti Bielemu Plesu iba krčmovými stretnutiami. Stuhy zo sladko voňajúcich bielych ľalií sa vinuli od stropu, po stĺpoch až k zemi, lampióny osvetľovali miestnosť až tak, že tvorili ilúziu dňa napriek blížiacemu sa večeru a stoly sa prehýbali pod ťarchou rozličných jedál. Pri mojom príchode sa otočilo mnoho šľachticov, avšak tí vyberaní sa len pootočili a zvýšili hlasy akoby si ma ani nevšimli. Niektorí naozaj veľmi prežívali môj výstup na Sneme s Ambasádorom. Avšak aj napriek tomu, že si šepkajú o mne za mojím chrbtom, nepotupil som si svoju reputáciu na Dvore. 

     V momente ako som vkročil do miestnosti, už pri mne stál Don Gabriel. Teta Leona sa len nahla a zašepkala mi aby som nič nepokazil a odišla zo strýcom Erenom a Dantem ku svojmu stolu. Don Gabriel ma zaviedol k stolu s najlepším výhľadom na celú miestnosť, ba až sálu, avšak ostatný mali tiež najlepší výhľad na nás. Pravdu povedať bol veľmi pozorný. Stále sa snažil o moje pohodlie. Neustále ma obskakoval, aby mi nebolo, príliš teplo, a ani príliš zima, či chcem jesť a podobne. Dokonca sa mi priznal, že môj úsmev je preň ho česť. Aké milé od neho. Len keby som vtedy nevedel o čo tu vlastne šlo. Poďakoval som mu a vycítil som, že to bol moment, kedy by som mu mal dať ružu. Postrehol som pohľad tety Leony, ktorá ma sledovala  spomedzi davu s pohľadom jastraba. Vtedy som si povedal som, že to je asi ono a že nemám na výber. Porazený osudom, v momente keď som šiel siahnuť po ruži, začala hrať hudba a pri stole sa objavil Don Drago. Pozdravil Dona Gabriela a pozval ma do tanca. Predtým, než som mohol len iba odpovedať áno, alebo nie, zbadal som ako sa Don Gabriel začervenal a už ma Don Drago ťahal na parket. Doteraz netuší ako som mu vďačný, že ma zachránil z tej situácie. Pokarhal som ho, že to nebolo v rámci etikety, no on mi zas zanôtil to svoje, že môžeme si robiť podľa svojho úsudku a nie toho druhého. Tancoval ako divoký a obišli sme parket asi trikrát. Parkrát som stretol Danteho ako sa na nás usmieva, no potom odtancoval preč so svojím partnerom. Potom z ničoho nič ma niekto chytil za rameno. Keď som sa obzrel, stal predo mnou samotný Kráľ. Galantne ma požiadal o tanec, a musím sa Ti priznať, galantnejší tanec som s nikým iným ešte nezažil. Niesol ma po parkete ako lupeň z jazmíny v jarnom vánku. Cítil som sa ako na nás pozerá celá miestnosť, no bolo mi to jedno. Svet sa akoby zastavil a cítil som sa akoby záležalo iba na nás. Dokonca mi vtedy povedal, že s tak krásnym mládencom ešte netancoval. Neviem prečo, ale vtedy som cítil, že to tak má byť. Len my dvaja proti svetu. A tak keď skončila hudba a on mi poďakoval za tanec, podal som svoju mu ružu, avšak nie na znak sobášu, ale na znak krásneho večera. Z davu sa ozval prekvapený a zarazený hukot a vtedy sa na nás pozrel Kráľov partner s úzkymi perami a kamenným pohľadom.

    Vtedy som pochopil, že som necítil nič k Donovi Dragovi, ale ku Kráľovi. Neuvedomoval som si to, lebo som si myslel, že ide mi len o zabezpečenie rodu. A ak som Dona Draga sklamal, čo určite áno, tak to môžem zažiť pri Kráľovi a spravodlivosť bude zadosť učinená. Keď Ples skončil, Počkal som na vysmiateho strýca Erena, ktorý ma hneď objal, Danteho, ktorý mal vtedy posudzujúci pohľad a tetu Leonu, ktorá  prešla okolo nás rýchlym krokom a ani sa na nás neobzrela. Strýc sa teda rozhodol, že sa poponáhľa za ňou a my s Dantem sme šli do mojej komnaty prebrať čo všetko sme zažili na Plese.

    Po chvíľke vášnivej debaty s Dantem, ktorý však nechcel diskutovať Kráľa, my na dvere mojej komnaty zaklopal sluha. Otvoril som a on si ma váhavo premeral a oznámil my, že ak nie som unavený tak Kráľ ma čaká v letnej komnate na druhej strane paláca pri Osamelej veži. Mohol som sa vyhovoriť na to, že som unavený no i tak som šiel a zanechal som prekvapeného Danteho vo svojej komnate. Vedel som čo ma čaká. Vedel som že chce okúsiť moje ovocie, a preto som sa rozhodol, že sa mu neoddám... no trošku flirtu nezaškodí. Nie, až dokiaľ nebudeme mať medzi sebou niečo viac. Predsa len lovci sa skôr nasýtia z ľahkej koristi.

    Keď ma sluha doviedol ku komnate, predstavil ma, voviedol ma dnu a Kráľ ho odohnal mávnutím ruky. Miestnosť osvetľovalo svetlo sviece, ktoré oblizovalo kontúry Kráľovho polonahého tela. Kráľ vtedy ležal na posteli zakrytý iba plachtou z kašmíru do pol pása. Jeho svalnaté telo s jemným strniskom na tvári sa vynímalo v červeno-bielych farbách jeho postele. Pozval ma aby som si prisadol a dal si s ním víno. Keď som si prisadol, nahol sa ku mne stále zahalený plachtou, cez ktorú som vtedy uvidel obrysy jeho Výsosti. Vyšiel na mňa pot a ticho som si odpil z vína. Pravou rukou ma  jemne chytil za bok a začal mi rozprávať o nasledujúcich báloch na dvore, o básnikoch a muzikantoch, ktorých plánuje pozvať, dokonca mi z pamäte zacitoval báseň o láske. So záujmom som ho počúval, a smial sa na jeho vtipných poznámkach. V tom sa z ničoho nič naklonil a pobozkal ma. Jeho pery boli hebké ako zamat a jeho jazyk ako anjelské pohladenie. Jeho dych my nahnal husiu kožu, ktorá mi odobrala posledné zvyšky síl, ktorými som sa bránil. Jeho ruka pomaly skĺzala po mojom stehne do miest rodinného pokladu a ja som cítil ako sa moje vzrušenie stupňuje. Vtedy som sa odtrhol. Povedal som mu, že si cením jeho záujmu, avšak tento akt by nás oboch zneuctil. On sa mi zahľadel do očí ako keby sa mi snažil čítať z duše a zo zaľúbeným úsmevom a zo zdvihnutým obočím ma pochváli za dobré princípy a čisté srdce a jeho obdiv. Sklopil som vtedy zrak zo slovami o tom, že som si toho vedomí, a že je škoda to, že to medzi nami nie je možné. Otočil sa a postavil zo slovami, že ma služobníctvo musí rýchlo odprevadiť do mojich komnát nech sa nepoškodí naša povesť. Poďakoval som za jeho pohostinnosť, vstal som a odišiel som naspäť do svojej komnaty za sprievodu sluhu, ktorý ma doviedol ku Kráľovi.

   Nasledujúce ráno mi do izby vtrhla teta Leona s Dantem v pozadí. Teta Leona mi chcela vynadať, pretože jej Dante prezradil, že som bol v noci s Kráľom. Pozrel som sa na Danteho, ktorý stál za ňou, a skočil som jej do reči zo slovami, že som neublížil povesti nášho rodu a nevykonal som nič necudné. Vysvetlil som jej, že sme sa len rozprávali a pili víno, a že je mojou povinnosťou prijať Kráľove poznanie, lebo odmietnutie je neúctivé voči Jeho Výsosti. Jej pery sa zatriasli, a v momente sa otočila na opätku a odišla. Dante s previnilým pohľadom šteniatka sa ospravedlnil a odišiel preč zatvoriac za sebou dvere. Vstal som, zababušil sa do plachty a podišiel k okenici, aby som sledoval ranné slnko. Vtedy som si pomyslel, že nakoniec ma možno aj tí Bohovia vyslyšali...

utorok 1. júla 2014

Búrka

Zrodený z krví vlčieho údolia,
neroní slzy, city ho nebolia.
No strhaná víla spomedzi skál,
chcela s ním zažiť jesenný bál.

Chcela mu naplniť po čom tak túži,
no zábranou sa stalo ich srdce z ruží,
lebo ako plamienok sviece za vánku,
duša mu zaspala vo večnom spánku.

Jeho čas spánku však pomaly končí,
a krvavá správa mu treští z očí,
nuž, hlasom prerýva tu pokojnú noc,
túžiace srdce chce mať pomstu a moc.

Čas začal sa sypať sťa Saharský piesok,
za príchodu škrabancov na sadoch z liesok,
jeho zblúdile srdce sa však dožilo cesty,
na ktorej nemožno nájsť tie slávne Tri sestry.

Nuž, stal sa tieňom blúdiaci po stenách,
a ťažoba sa nesie na vílých ramenách,
lebo dala mu polia, na ktorých hniezdil,
čo ona sa modlí k nebesiam, no jeho sú hviezdy.

Volala o pomoc až do ďalekého Ríma,
no načo sú jej viniče, keď všade je zima,
schovaná pred hnevom za stromom lásky,
opäť je vílou, ktorá má otázky...

Otázky z hádanky a na nitkách motýle,
čakajúc na raj a na nádherné chvíle,
znova sa ocitá v hradných komnatách,
hľadajúc odpoveď vo svojich debatách...


piatok 23. mája 2014

Listy od Vlčieho Kráľa: 5. Kapitola: Vojna medzi vlkmi

Pre prvú kapitolu kliknite sem.

Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.

     ... Pozrel som sa z okenice na krajinu zaliatu lúčmi obedného slnka, či ma už Don Drago náhodou
nečaká. Zbadal som ho na nádvorí ako nervózne prešľapuje z miesta na miesto, nevšímajúc si hustý dav prechádzajúci vôkol neho. Pamätám si, ako som sa na začiatku toho dňa cítil obzvlášť pokojne vôbec netušiac, že udalosť z neho určí smer mojej básne, ktorá sa zmenila na ságu a v skutočnosti ju nazývam svojím životom. Popri stretnutiach s Donom Gabrielom som absolvoval niekoľké spoločenské večierky, na ktorých sa rozoberal príchod Ambasádora z Otomarského impéria. Keby niet toho davu, vôbec by som si na to nespomenul, že dnes je tým dňom kedy sa budú riešiť záležitosti diplomacie. Vskutku, stretol by som sa s Donom Dragom iba vo svojom súkromnom plášti iba na chvíľu, avšak kvôli toľkým očiam som si vybral ten najdrahší dar od Dona Gabriela a tým bol kašmírový plášť s lemom červenejším než jesenné záhradné ruže na našom panstve. Vskutku, vtedy som si spomenul na domov a troška sa mi zacnelo. Svoj plášť som vtedy korunoval šálom z dovážaného hodvábu, ktorý mi taktiež daroval Don Gabriel a vyzrel som znova z okenice svojej lóže. Frmol okolo Dona Draga neutíchal a on nervózne prešľapoval ďalej. Dúfal som, že podľa oblečenia pochopí, že nemám záujem, no fakt, že vydržal čakať za mnou tak dlho tomu ani veľmi nenahrával. Ach to úbohé srdce. Kiežby sme sa stretli v iný čas a v iný život.

     Vyšiel som zo svojej komnaty a prešiel mramorovým schodiskom na nádvorie, kde ma očakával Don Drago. Vrava o príchode Ambasádora, neutíchajúci frmol služobníctva a vôňa rozličných jedál sa niesla celým hradom. Keď som vyšiel na nádvorie s vystretou sánkou a pokojným krokom, pohľad Dona Draga sa zmenil  a jeho nervózne prešľapovanie zastavil úžas behom malej chvíle. Nebolo to práve to, čo som chcel docieliť. Jeho prvé slová po prebudený z úžasu boli príjemným privítaním a cítil som sa ako keby som sa vrátil domov, no jeho pohľad bol určitým spôsobom nepokojným. Avšak prekvapivo mi položil zaujímavú otázku, a to, či som si vedomí záležitosti diplomacie. Dvor pod mojimi okenicami nebol vhodným miestom na takúto diskusiu a preto som ho pozval do hĺbok kráľovských záhrad. Nečakal som, že jeho romantické srdce môže mať niečo za lubom a po pravde, je mojou chybou, že som sa nechal učarovať jeho príjemným vystupovaním a zjavnou náklonnosťou ku mne. So stoickým pokojom som mu odpovedal formálnou odpoveďou, ktorou som ho uistil, že som veľmi dobre informovaný o takýchto záležitostiach.

     Už dlhé roky bola hranica medzi Ravenskou ríšou a Otomarským impériom sudom s pušným prachom. Diplomati nakreslili hranice medzi týmito dvoma veľmocami v rámci dohody medzi veľmocami, no problémy napriek tomu neutíchli. Ako som Ti už písal, Otomarské impérium si myslí, že pohraniční feudálni páni si najímajú banditov a plienia susedné dediny a mestá a neštítia sa prekračovať diplomatmi vytýčené hranice. Minimálne taká bola klebeta o každom rode, ktorí pochádzal z toho kraja, ako škvrna, ktorá sa niesla s nimi rovnako ako aj ich šľachtický titul. Estapa naozaj nikdy nebola kľudným regiónom, a mne už pri pozvánke od Dona Draga mohlo zísť na um, že bude chcieť prediskutovať túto záležitosť. V poslednej vojne, ktorá vtedy, ak si dobre pamätám, bola takmer pred celou jednou generáciou, vzbudila zášť zo stratených území. Nie každý vtedy uznával tieto hranice, a niektorí to vnímali ako by ich okradli o územia. Či to bola pravda, alebo nie, Otomarské impérium niekoľkokrát vyslalo vojská za hranice nášho územia ako "trestnú výpravu" a situácia vďaka tomu bola čím ďalej tým viac vypätejšia. Toto nepríjemné obdobie bolo ťažko riešiteľným, pretože Naša ríša a Otomarské impérium boli veľmoci neporovnateľných síl. Otomarské impérium taktiež disponovalo zvláštnou Mágiou, ktorá im sa dovoľovala presunúť z miesta na miesto behom žmurknutia oka, čo bolo proti klasickej Mágii Smrti a Mágii Života Ravenskej ríše netradičné. Tento snem bol obzvlášť ťažký, keďže Otomarské impérium sa dožadovalo spravodlivosti, zatiaľ čo Ravenská ríša riešila prekračovanie ich vojsk na naše územie. Kiež by si pohraniční páni uvedomili, že ten kus zeme o ktorí sa tak vehementne bijú, ich všetkých nakoniec prežije. Na mladého šľachtica, ktorým som bol, bola to príležitosť s nesmiernymi cenami pre víťaza, avšak zo strašnými dôsledkami z neúspechu škodlivými pre každého v krajine. Samozrejme, že posledné slovo v tejto záležitosti mal Kráľ, ktorí mal zvládnuť takúto situáciu obratnosťou srny, avšak nesmieme zabúdať, že niekedy ľudia načúvajú šepotom vo vetre potom ich nazývajúc intuíciou. :-)

     Pri prechádzke sadom rozvoniavali ruže a jazmíny, čo pôsobilo pokojne na telo a myseľ. Lúče presvitali pomedzi listy vysokých kríkov a v pozadí sa ozýval štebot vtákov. Napriek tejto pokojnej atmosfére, Don Drago zaujal veľmi seriózne stanovisko. Jeho slová ma žiadali aby som zvážil jeho postoje. Jeho hrdosť predkov z neho žiarila ako letné slnko na pravé poludnie. Nechcel prísť o územia, ktoré zdedil a preto sa snažil obrátiť centrum problému na porušovanie hraníc Otomarským impériom. Bolo to logické, že si nepriznával vinu, avšak táto logika nie je jednoduchá. Povedzme, že ak by aj jeho rod najímal banditov a plieni pohraničné územia Otomarského impéria, Don Drago mohol byť dezinformovaný, alebo len vedieť prekrútenú pravdu. Alebo taktiež sa bál že príde aj o posledné zeme, ktoré má jeho rod, čo by mohlo znamenať ich koniec. Vieš, každá veta, ktorú človek povie ja na základe podmienok, ktoré zažil, z ktorých vychádza, alebo aj dokonca aj také, ktoré sa snaží dosiahnuť. A nakoniec som mal pravdu. Povedal mi, že ak by sme presvedčili Kráľa, aby jeho rozhodnutie smerovalo voči Otomarskému impériu, vytvorilo by to príležitosti pre oba naše rody. Po pravde, takúto podmienku, o ktorých som Ti vyššie písal, som nečakal. Samozrejme, zabudol som na fakt, že niečo ku mne cíti. Ak by ma presvedčil, zabil by dve muchy jednou ranou, pretože by zabezpečil svoj rod a tým aj môj, čím si asi myslel, že by si ma získal. Ach, tá logika zamilovaných. Ale po pravde, bol to dobrý človek. Len škoda, že narazil na ľad, ktorý horí.

     Takáto žiadosť, kde mláďa ma veliť celej čriede, nie je nikdy jednoduchá a preto som mu odpovedal, že sa poradím so strýcom a tetou. Jeho pohľad stratéga sa v zápätí zmenil na pohľad opustenej siroty prosiacej o zvyšky jedla. Jeho tvár v tento jediný moment mi utkvela v pamäti, pretože vyplávala na povrch jeho vnútorná zraniteľnosť. Zachoval však dekórum, prehltol a požiadal ma nech sa neriadim radami starcov, ktorých čas už odišiel, a radšej nech stojím za novú Ravenskú ríšu. Po týchto slovách odišiel presviedčať ostatných na Dvore. Je to pravda, čo sa hovorí o jeho rode. Sú to líšky, ktoré lovia psy.

    Chvíľu som ešte pobudol v záhradách, sledujúc more na jednej z jej terás, ukrytých ďaleko od všetkých, zahĺbený do svojich myšlienok. Tak či onak, tento spor sa musel vyriešiť mierovou cestou raz a navždy, pretože ak by sa nevyhovelo Otomarskému impériu, hrozí nám vojna, ktorá by znamenala straty na oboch stranách, nevraviac len o životoch poddaných a dobrých ľudí spravujúci túto krajinu, ale aj o ekonomike a mieri medzi krajinami a dokonca aj o pozícii Ravenskej ríše a jej dŕžav v rámci diplomacie. Taktiež by to poškodilo hlavnú obchodnú cestu, ktorá vedie z našej Ríše cez Otomarské impérium. Ak by sa však nevyhovelo pohraničným pánom, hrozí nám revolúcia, ktorá otvorí bránu do Ríše pre jej nepriateľov. Nechcel som v tom období byť na Kráľovom mieste. Tak, ako sa mi aj zdalo, Kráľovský Trón je predsa len aj napriek svojmu hodvábnemu lesku ušitý z tŕňov.

    Slnko vtedy vyzeralo ako keby už nikdy nechcelo zapadnúť za obzor a rozhodlo sa pre večné popoludnie. Ťažko som si vydýchol a pobral som sa záhradou smerom k miestnosti s Trónom odkiaľ sa cez veľkú klenbu napájala Sála Večnosti, ktorá bola miestom vtedajšieho zasadania. Po ceste mi však pred očami preletel purpurový motýľ, ktorý si sadol na ružu trčiacu z jedného z vysokých kríkov. Bol to ten motýľ, ktorý mi splnil želanie o Kráľovskom Dvore aj za cenu zničenia ríše? Len Bohovia vedia. Zastal som a preglgol naprázdno. Telo mi zalial studený pot a prebehol mi po ňom mráz. Avšak zaťal som päsť a sklopil som zrak. Spomenul som si na svoj domov, na Luciine prvé kroky, na naťahovačky s Vergíliom a Dantem, na divadelnú hru, na záchranu Vergília pred plameňmi v stodole, a v neposlednom rade, na slová môjho otca po jednom z našich spoločných súbojov:
-" Si Vlk z rodu ruží, Wolfer. Tvoje meno znamená Vlčiteľ a nesieš symbol rodinného krbu. Tradíciu nášho rodu. Ak Ti zoberú túto Tvoju esenciu, buď horší než zima bez úrody, než ten najjedovatejší had zo sieťami horšími, než ten najväčší pavúk z jaskýň ďalekej Ríše Haiku. Buď ľadom, ktorý horí, mesiac, ktorý presvitá deň, stuha, ktorá púta k slobode. Pamätaj si na slová nášho rodu Wolfer: Múdrosť, Trpezlivosť, Srdečnosť, Nádej. V tých najťažších časoch, sme tými, ktorí cez bezsenné noci vládnu lesom a v neistých dňoch strážime ľudí a všetko, čo je na tomto svete sväté."
     Pamätám si ako som so sebaistým pohľadom zdvihol zrak, strhol ružu, na ktorej sedel motýľ, vložil si ju do vrecka svojho kabátu a rezkým krokom vyrazil k Sále Večnosti. V ten deň som zažil svoj skutočný Tanec Stúh a Masiek. A ten motýľ žil ďalej.

     Pri vstupe do Sály Večnosti ma zaviala vôňa kardamónu a tichá vrava zúčastnených, ktorí sa už pomaly združovali podľa príbuznosti ich záujmov. Miestnosť, s vysokým stropom s bohato zdobenou freskou stvorenia Bohov a Sveta, napĺňalo svetlo od kovových svietnikov so vzormi mýtických bytostí, lesknúcich sa od slnečných lúčov, prerývajúcich obrazy vysokých a prezdobených okeníc, ktoré dopadali na okrúhly mahagónový stôl so vzorom sedmicípej hviezdy, ktorú zahaľovala politická mapa s figúrkami pešiakov. Za stolom bolo niekoľko vysokých stolcov a po pravej strane stál gong, pri ktorom hrdo stál Hlásnik. Od stolca sa vinul červený koberec až k malému kráľovskému trónu, ktorý bol v pozadí miestnosti medzi nástennými fontánami. Pri malom tróne som videl stáť strýca Erena, ktorý s troma, pravdepodobne súdiac podľa ich oblečenia, vysokopostavenými pánmi o niečom vášnivo diskutoval a tetu Leonu, ktorá keď ma zbadala, hodila pohľadom na kráľa a potom na mňa vražedne zazrela, čím mi dala jasne najavo, že nech sa o nič nepokúšam. Pravým kútikom oka som postrehol kráľovského radcu, Dona Filipa de Montesu, ktorý prebehoval z jednej strany miestnosti na druhú počúvajúc názory a myšlienky zúčastnených. Miestami prikázal služobníctvu aby naliali vodu, alebo priniesli zvitky. Ľavým kútikom oka pri okeniciach v lúčoch poobedňajšieho slnka som zbadal ako Kráľ diskutuje so svojou právoplatnou partnerkou Arianou spolu s Donom Dragom a s neznámou Doňou v karmínovo červených šatách s modrým lemom a s volánikom ktorý prechádzal do žltej farby, čo pôsobilo exoticky. V duchu som sa pousmial, pretože je pravdou, že táto Líška sa skutočne nebojí nasadzovať svoj krk . Vo chvíli keď som urobil ďalší krok do miestnosti, pocítil som, ako na mňa padli pohľady Kráľa, Dona Draga a Dona Filipa a preto som sa so žmurknutím pootočil k pravej časti stola, dúfajúc že sa vyhnem priamemu očnému kontaktu s niekým známym. Mýlil som sa. Môj pohľad sa stretol s pohľadom Dona Gabriela, ktorý si ma premeral a pousmial sa nad mojim oblečením, vediac, že sú to jeho dary. Do líc sa mi začala vtláčať červeň, no tu som rýchlo potlačil, schmatol som čašu vody z tácky od okolo idúceho sluhu, napil sa a zdvihol som čašu smerom k nemu na znak pozdravu. Teraz keď sa na to pozriem spätne, nebol to múdry ťah, lebo tá voda mohla byť otrávená, lebo koniec koncov, Kráľovský Dvor je stále Kráľovským Dvorom. No netreba byť paranoidným, keďže som sa dožil konca tohto snemu, ako to vlastne môžeš vyčítať ďalej. Chybou však bolo, že človek nie je tvorom odvážnym, aspoň dokiaľ nie je z rodu de Rosa, pretože ich nápady, názory a argumenty sa vymieňali iba v kruhoch ich známych a nie medzi tými, ktorí zastávali opačný názor. Jediný, ktorý to asi pochopil bol Don Drago a pravdu povedať, týmto na mňa vtedy veľmi zapôsobil.

    Po tomto úvodnom incidente som sa votrel medzi ostatných a cirkuloval som medzi kruhmi, nechávajúc poznámku na argument sem, pripomienku na názor tam, súhlas na oný názor, nesúhlas na názor druhý s tichým logickým komentárom za chrbtom či do očí. Zároveň som z tých vravou zistil, že tá neznáma Doňa, ktorá stála s Kráľom, s jeho partnerkou a s Donom Dragom, bola sestra Kráľovej partnerky. Volala sa Myra de Naqua, ktorá bola Ambasádorom Otomarského impéria. Pamätám si ako ma vtedy napadla myšlienka, že kedy asi bola nútená sa vydať do Otomarského impéria, len aby sa zmiernili už i tak napäté vzťahy s Našou Ríšou. Tá sa neskôr presunula ku svojej skupine vplyvných spojencov, a jej miesto vtedy nahradil Don Gabriel. Keď si niečo povedala so svojou skupinkou údajne vplyvných spojencov, opäť sa pripojila ku Kráľovi a ďalším. Sledoval som ich iba periférne, lebo som mal pocit, že ma miestami sleduje Don Filip, o ktorom som si vtedy myslel, že mal prsty v mojom turnaji. Musel som sa pred ním chovať hlúpo pre prípad, ak by sa ma chcel naozaj zbaviť, pretože som ho chcel uistiť, že nie som si vedomí Dvorných intríg. Tak či onak, dosiahol som to, že niektorí vplyvní páni začali zdieľať môj názor.

     Po chvíľke zaznel sa ozval zvuk gongu, a všetci sa presunuli smerom k trónu. Po tom, čo si kráľ sadol, pokľakli sme a ďalej to šlo podľa oficiálnych protokolov. Kráľ nám poďakoval za účasť, a vyzval nás, aby tí, ktorí chcú s nim hovoriť predstúpili. Pár hildagov, akým bol aj môj otec, predstúpili a znova pokľakli dúfajúc, že ich spozná a vyzve. Tí vplyvnejší iba predstúpili a zložili klobúk a tí najvplyvnejší, či najdrzejší iba sa ho dotkli rukou.Kráľ v tých časoch nebol nútený vypočuť všetkých, avšak znamenalo by to urážku a po pravde, vtedy by to mohlo dopomôcť k revolúcii. Ja som nevystúpil aby som prehovoril ku Kráľovi hoci sa na mňa miestami pozrel keď prehovárali ostatný, no zrak hneď odvrátil, keďže sa snažil plne sústrediť. Bolo to dobrým znakom, lebo to znamenalo, že si uvedomuje vážnosť situácie. Môj zrak sa snažil periférne vnímať Dona Filipa. Vieš, síce som nevystúpil pred Kráľa, ale ticho som nebol. Niekedy naozaj stačí, ako sa to u nás vraví, ten šepot vo vetre, lebo len u takého nemožno nájsť ústa z ktorých vyšiel.

    Po vypočutí niekoľkých príhovorov, Kráľ poďakoval za rady a veľhlasne uvítal zástupcu Kráľovnej Otomarského impéria. Odznel gong, a ona honosne vstúpila do Sály Večnosti. Niesla sa ako cnostný páv a pri každom, okolo koho prešla dostala poklonu. Po oficialitách však predniesla podmienky, ktoré má vtedy zháčili, no potvrdili mi moje obavy. Odmietla akékoľvek chyby zo strany Otomarského impéria a žiadala, aby pohraniční páni boli potrestaný. Po takom dlhom čase zabudla na domov a lipla k svojej macošskej krajine. Snažil som sa tváriť nezaujato a sledoval som každý pohyb Kráľovej tváre, keď Ambasádor predniesla svoje požiadavky. Kráľ prikývol s porozumením a naklonil sa ku svojmu radcovi, Donovi Filipovi a predniesol serióznu reč, ktorou dal najavo, aké ma stanovisko. Kráľ rozhodol tak, že pomôže Otomarskému impériu s reparáciami spôsobenými pohraničnými pánmi, a udeľuje im vysokú pokutu, čo pre niektorých znamenala strata zeme. Ich nervózny a nahnevaný džavot naplnil celú miestnosť. Našťastie stál som od nich ďaleko, takže som mohol bez povšimnutia sledovať nahnevaného a zároveň sklamaného Dona Draga, čo mi bolo aj trochu ľúto. Don Gabriel sa iba pousmial, spolu s ďalšími obchodnými partnermi, pretože obchodná cesta ostala nedotknutou. Don Filip sa vtedy veľmi podozrivo a záhadne nad tým pousmial. Samozrejme, že Korune zabezpečil väčšiu moc, ale mal som pocit, že to spravil kvôli nejakej svojej osobnej skrytej intencii.

     Nasledujúci moment som si zapamätal na celý život. Neviem čo vo mne spôsobilo, že moje ľadové srdce prasklo a začalo krvácať miazgu súcitu. Neviem či to bolo kvôli pohľadu na skormúteného Dona Draga, alebo na slová môjho otca, ktoré mi zazneli v hlave aj v tento moment, a ktoré som ti už písal vyššie, ale nemohol som už byť v pozadí, a preto som vystúpil z davu. V momente keď Kráľ chcel potvrdiť svoje rozhodnutie, vystúpil som k Ambasádorovi, nevšímajúc si ich prekvapené pohľady a predniesol som reč, na ktorú si pamätám doteraz, avšak Tebe len napíšem pár slov, ktoré chcem aby si si pamätal:
-"Môj pane, a či naša krajina sa bude riadiť podmienkami druhých? Azda mesiac a hviezdy nesvietia na všetkých rovnako? Tak prečo potom zvýhodňovať jedných nad druhými? Je síce pravdou že pohraniční páni plienili, avšak nie je aj pravdou, že Otomarské impérium prekročilo Naše územia, pričom sme si dohodli hranice, a pristupovali ich podmienkam? Áno potrestaj pohraničných pánov, avšak nenechaj Otomarské impérium bez trestu. Či máš azda na činy jedných inú mieru, než na činy druhých?...

     Videl som ako ho iritovalo, keď som predstúpil, no keď som začal hovoriť, zo záujmom ma sledoval a prikyvoval ako keď dieťa prikyvuje matke, keď ho učí. Nevšimol som si však tvár Dona Draga, ani Dona Gabriela, či tváre mojej tety a strýka. Nevšímal som si nič. Pamätaj si, nikdy nesúď ľudí podľa dvoch mier, ale vždy ich súď rovným dielom. Taktiež nesúď iba to čo spôsobili, ale nazri aj za dôvody. Možno som si pokazil meno na Dvore, no viem, že som povedal správnu vec. Avšak vtedy ma zaujalo to, že Don Filip mi poklonil hlavou na znak vďaky. Vtedy som ešte nevedel, či sa stal mojím spojencom, avšak bolo mi jasné, že mojím nepriateľom nebude.

    Po mojej reči, sa Kráľ rozhodol ešte raz poradiť so svojimi radcami na čele s Donom Filipom. Z jeho formálnej reči som vtedy vyrozumel, že nebude trestať, avšak ani kompenzovať Otomarské impérium za škody spôsobené banditami, tak ako to vravel na začiatku. Pohraničných pánov vtedy potrestal, avšak s menšou daňou, než predtým. Síce pohraniční páni mrmlali, avšak nikto z nich nevstúpil do rebélie, lebo nakoniec kto by bol aj vstúpil? Kráľ a ostatný profitovali najďalej, a ich pokuta nebola až tak veľká, aby sa museli vôbec báť o to, že prídu o svoje zeme, no nie tak malá, aby nenaplnila očakávania Otomarského impéria. Vzťahy medzi veľmocami ostali hladkými, avšak napätie na hraniciach iskrilo ďalej.

    Po formálnych rozlúčeniach a ukončení snemu, som si to vtedy namieril priamo do svojej izby, nevšímajúc si nikoho. Neodpovedal som ani na Danteho zvedavé otázky, neodpovedal som ani ochotnému služobníctvu. Len som si ľahol do postele a zahľadel sa na strop s hlavou vo svojich myšlienkach. Pamätám si, ako som sa pozrel z postele cez okenicu na vychádzajúci mesiac. Vtedy som si pomyslel, že si to slnko nakoniec za ten obzor sadlo. A možno len čakalo na mňa...

Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.

pondelok 19. mája 2014

Na konci leta II.

Kliknite sem pre prvú časť.

Šteniatko v závojoch jarného jazmínu,
zmieta sa v búrke omamných vôní,
v ružovom scente ho závojom zavinú,
a napíšu príbeh do lipových tôni.

Srdce do bystriny horských potokov,
sťa čírosť idee samotnou jest,
láska z nás nikdy nerobí otrokov,
lebo nám chystá Vianočný ples.

Ako som vravel: "V tej hudbe ticha,
kde namiesto husiel a slákov lístie ševelí..."
ostala nádej a skonala pýcha,
a srdcia nám tančia za zvonov nedelí.

V plameňoch sviec sa slzy ligocú,
a ako závoj ostychu ti zdobia tvár,
anjeli zo šťastím krídlami trepocú,
a s rukami vďaky zatváraš snár.

Nie je to bolesťou, či pocitom víťazstva,
ktorý ti dušu tak krásne lahodí,
lež tak ako hviezdy, láska je ozajstná,
čo kvitne Ti v tŕňoch, keď plody urodí.

Za krídel motýľov v májových sadoch,
a v teplom vánku letného súmraku,
lesknú sa súsošia spomienok v radoch,
pri opití z mladosti čašou zázraku.

V takýto čas, keď ruže chcú odkvitnúť,
tvoja podstata príma tie božské živiny,
pohladených olejom do balzamu zavinúť,
a navrátiť ich do časov večnej neviny.

Neskoré holúbä s vetvičkou vavrínu,
mi nesie zvesť o slovách ducha istoty,
sťa jemnou stuhou z drahého kašmíru,
si spútala temné brány pekelnej ničoty.

Z polí do prístavov, v objatí vánku,
na ktorý mi v ruinách útočí mráz,
sa to stratené srdce budí zo spánku,
a vo vnútri mi kvitne deň plný krás.

A v slovách, na stenách z tej slávnej Betsedy,
si nachádzaš zmysel ako motýľ svoj peľ,
netreba Ti víly, či Ódy od pocestnej Estery,
len popruhu Shagyí si za jazdy veľ.

Úžasný čas na čistine jesenných hájov,
keď vône dvoch bylín v jednu sa snúbia,
z tŕnitých cestičiek spojených rajom,
vravia, že len u víly lásky sme praví ľudia.



nedeľa 11. mája 2014

Toto nie je báseň, toto je o citoch...

Sedela víla z tej starej hádanky,
zasnenými očami si čítala rozprávky,
a v závoji motýľov videné vo sne,
si s horiacim srdcom maľuje básne.

Prešla si komnatou hľadajúc odpoveď,
a ani anjeli ju nevzali na spoveď,
tancovala s družkami vo svite luny,
a jej radostné srdce sťa zvon jej duní.

To je tá víla, ktorá so stuhami nádeje,
vyhrala nad smrťou, jej životu sa už nesmeje,
našla tú ružu, ktorú tak bolestne hľadala,
a zmizli jej spomienky, nad ktorými plakala.

Mesiac jej svieti cez lesnú bystrinu,
a posledná slza jej napĺňa škrupinu,
a za zvuku ticha ševeliaceho lístia,
jej srdce je jasné, no hlava je hmlistá.

Vlčí vykot sa v tú noc ozýval v pozadí,
keď odišla zo skaly, kde nikto nič nesadí,
no nechala tam nádej na kuse papyru,
so slovami srdca, ktoré je zo zafíru:

"Si moja ruža, čo s tŕnia mi vykvitla,
si moja láska, čo nádej mi poskytla,
si moje slnko, čo ráno mi svieti,
si moje hviezdy, tie nočné deti,
si môj mesiačik, čo v noci má chráni,
si môj anjel, čo pred smútkom ma bráni,
si to, čo robí moje srdce sýte,
toto nie je báseň, toto je už o cite. ..."

Láska je liekom nám daný časom,
začína pohľadmi a nesmelým hlasom,
avšak tá láska tak náramne hreje,
že i s dušou Atlasa nesmierne chveje.

Odpoveď vedela, no zažiť ju musí,
láska je len slovom bez zvuku huslí,
už sa netrápi pre búrky, ktoré už dozneli,
lebo láskou Ti srdce Tvoj smer zavelí.


pondelok 5. mája 2014

Pád

Vo vetre lupeňov jesenných ruží,
leží tam zranený sen po ktorom túžim,
avšak horiaci v samote prestáva tlieť,
pretože je to už jeho posledný let.

Ak by ho však koruna dala na piedestál,
zo zaviazanými očami by nik neostal,
a preto horiaci v znáške nádeje,
mi cnosť poslednú kvapku vína naleje.

Duša mi zaspáva keď nemá koho chrániť,
no pred smútkom za domovom sa nevie brániť,
a pri kamenných sochách vraviace: "Neplač.",
si vravím, že je neskoro na tvoje "Prepáč".

My dvaja súdime tie spoločné spomienky,
a trhám ich sťa háveď, zbytočné domnienky,
síce si rana, ktorú čas ťažko hojí,
no netreba mi nikoho, cnosť pri mne stojí.

"Bol si iným, sťa stuha vo vánku,
ktorá my viala a viazala oči,
teraz sa však zobúdzam zo spánku,
a zväzujem každého, kto ku mne vkročí."

Blíži sa búrka, lebo hľadím ti do slnka,
blíži sa tsunami, to nie je iba vlnka,
zobral si mi srdce, ktoré už nechcem späť,
som takto šťastný, lebo už nevnímam svet.

Toto je moje zbohom, a vlastne aj výstraha,
lebo som počul, že to každej pasci pomáha,
len aby si vedel, že ak sa plánuješ vrátiť,
poviem ti len jedno, ja už nemám čo stratiť...

"Tancuj a tancuj vo víre vetrov,
tak ako posledný drak zo všetkých svetov,
vravíš, že drak si letí a plameňom si robí hody,
no zabúdaš na jednu vec... ,že všetko je z vody..."


.... či slzy či pot, všetko sa cení,
život je riekou, ktorá sa mení....

pondelok 21. apríla 2014

Návrat

Až mi na rukách uschnú slzy,
a vietor mi vdýchne do plachiet nádej,
až potom ti uverím ako ťa to mrzí,
medzitým sa zdvihnem a pôjdem ďalej.

Never mojím slovám ako aj skutkom,
a môžeš ma preklínať tak ako aj náš čas,
lebo napriek tomu sa netrápim smútkom,
pretože či chceš nie, vidíme sa zas.

Teraz ma však čakajú dlhé a kľukaté cesty,
ktoré ma povedú od súmraku k novému úsvitu,
za naše spomienky už nám nesvietia hviezdy,
a na hrobe našich zážitkov nám ruže nekvitnú.

Čaká ma návrat k mojej podstate,
lebo na konci cesty sa mi pokoj ligoce,
cestou však odstraním všetko ostatné,
a moje letné srdce zažije Vianoce.

Keď by na mňa začal padať dážď,
tak zmyje tŕňe, ktoré tú bolesť istia,
zo srdca mi odstráni poslednú zášť,
a ja nájdem pokoj v ševelení lístia.

Stal som sa Ti spomienkou o našich plánoch,
či už písané v meste, alebo hovorené v stanoch,
avšak nesmútim, lebo nebola si skúsená,
možno aspoň ešte raz za život budeš ľúbená.


pondelok 7. apríla 2014

Asira

Rozpráva rozprávky hoci je nemá,
rozdáva srdce hoc nemá na chleba,
každý by chcel v duši ju mať,
nikdy sa totiž neprestáva smiať.

Nesmúti, lebo ju v hrudi vánok ovieva,
keď nemá na srdcia, nádej ju odieva,
a pri obednej vôni posvätnej rasce,
sama sa bojí, že spadne do pasce.

Trocha sa hanbí za prázdne ľaľie,
a čaká na zázraky od Panny Márie,
a za klepotu krídel, zvučiacich z jaslí,
vraví si: "Duša, konečne zhasni."

Avšak tá nádej jej začala kviesť,
a na víre hudby sa začala niesť,
a bolesť, tu potláča a necháva mrieť,
a pomaly skladá tu svoju sieť.

Vraví si zbohom, no naďalej ostáva,
v živote sochou, ktorá len postáva,
hryzie do jazyka, no brániť sa chce,
smrť sa jej pýta, prečo už neumrie.

No nádej ju týra a pomaly páli,
pretože v temnote len Asira nám žiari,
čas je jej nepriateľ, ktorý zúfalo kňučí,
pretože tam kde je nádej, smútok sa lúči.

Žije si bez zraku, vedená popudom,
nejeden básnik ju nazýva obludou,
a hoci je šľahaná z nejednej strany,
ona sa usmieva, lebo vie že sa jej darí.

Pomalo trpí, a čas vôkol plynie,
každý i myslí, že z vnútra hynie,
avšak ona si krotí tých svojich drakov,
aby sa zbavila aj cudzích mrakov.

Jej to však nevadí, je to jej zvykom,
že niekto sa baví hoc iných režú dýkou,
a tak len čaká na koniec tých bolestí,
pretože jej radosť zlu dobré nič neveští.


utorok 11. marca 2014

Chyby, za ktoré sa platí

Drahý Ty,

Kráčajúc ulicou zlomených snov,
pozerám na tváre hľadiace na nov,
skrehnuté od zimy z tej veľkej bolesti,
hľadiaci s nádejou, čakajú na veštby.

Chybili z práva, s ružami na srdci,
teraz však vzpínajú tie ruky v ruženci,
modliac sa za to, nech uvidia deň,
no vôbec  netušia, že stal sa z nich sen.

Upnutí na nebo, hľadia do diaľavy,
telo majú chladné, môj dotyk ich nepáli,
hoci ich zachoval zo strachu mráz,
už na to zabudli, že zomrú zas.

Ich prvýkrát nebolel, lebo len žili,
poniektorí hýrili, poniektorí pili,
zabudli na to, že život nás skúša,
zo stratenej šance im umrela duša.

Možnože však za ten premodlený čas,
ich ubolená duša sa zbavila krás,
možno sa báli, možno už nechceli,
zažívať tŕnie a preto sa zbesneli.

Ako sa zbesneli? Na čo sa pýtať,
keď takýmto dušiam prestalo svitať,
v temnote idolov si hudú svoje,
preto ich zostatky, budú len moje.

Zdám sa byť supom, no opak je pravdou,
za to, že schybili, zdám sa im zradnou,
no ja ženiem ich ducha ku vyšším cieľom,
a vždy sa uspokojím s najmenším dielom.

Vôbec mi nevadí, ten život čo mám,
lebo každý si cestu vždy hradí sám,
šťastie vždy s mierou si do života lej,
lebo ostanem iba ja...
                             
                                                       S pozdravom, Nádej.

pondelok 3. marca 2014

Ruža

Práve tá ruža je najväčšou záhadou,
pretože sa skrýva za nejednou záhradou,
a ako duch, čo sa rozplynie vo vánku,
keď naplníš život a oddáš sa spánku.

Privoňať k nej je ako sen bez bolestí,
ktorý ťa bolí ak spomínaš na neresti,
pretože kvitne, keď už padáš k zemi,
a telo i duša sa stanú Ti nemým.

Ruža je tŕňami večne živá,
a na nej spočíva tá láska clivá,
čo slzy ti chytá a mení ich na rosu,
vždy bude pri tebe, keď myslíš na kosu.

Hoc rozbolestí srdce, ukáže ti svetlo,
a ty pozdvihneš zrak na to nebeské temno,
a ako mesiac, ktorý žiari ti na cestu,
privolá ti šťastie, tu pocestnú nevestu.

A keď smutne opadá, narastie späť,
pretože ruža je predsa ten najkrajší kvet,
lebo ona je symbol, čo životom povieva,
a predsa je symbolom aj nášho anjela.

Čo ruža znamená, každý z nás tuší,
pretože jediná je nám najbližšia k duši,
a pre sny, ktoré sú ako ďaleké hviezdy,
ona je tou, čo v bolesti nás hniezdi.

Keď ľudia ti odídu, ona však ostáva,
aj pomocou bolesti rady ti navráva,
a keď Ti rozkvitne, nastane čas,
keď zažiari farbami, vždy plná krás.

Tŕňami ťa zraňuje sťa dráp, no je to už tak,
lebo ruža je pre život, čo pre husle je slák,
a aj keď píšeme slzami krvavé sonáty,
ruža vždy ostane symbolom našej podstaty.

Ona je základom mojich šedých eminencií,
ktorí hlásajú slávu bez povinných evidencií,
ktorí sú šepotom slobody kričiaci vo víchre,
lebo zobudia srdcia, a neprávosť stíchne.

Ona je tá, čo v tom najbesnejšom stáde hrá na lýru,
ona je tá, čo sa počas mesačných nocí mení na vílu,
a ak sa ti pošťastí a v sne si ju zbadáš,
ver mi, že ona je to, čo v živote hľadáš.
                                           http://www.youtube.com/watch?v=mpDpka9hxEY

nedeľa 26. januára 2014

Listy od Vlčieho Kráľa: 4. Kapitola: Víno a Meč

Pre 1. Kapitolu kliknite sem.

Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.


   ... Noc bola dlhá, pretože kvôli Kráľovskému pozvaniu by si nemohol len tak zaspať. Ráno som sa však pokúsil zmyť poslednú únavu nad umývadlom, obliekol som si svoje šaty, ktoré som si poctivo deň predtým vyberal a vykradol som sa potichu z izby tesne pred svitaním. Prešiel som Ravenským námestím zahalený v starom plášti, aby ma nespoznali sluhovia Dona Gabriela a ani nikto, kto by na rozkaz mojej tety Leony ma mohol zastaviť. Na konci námestia, za Studňou štyroch sĺz som zabočil do uličky medzi pekárňou a obchodníkom, zhodil som plášť a vydal sa k turnajovým stanom. Slnko práve vyšlo nad obzor a zalialo zelené okolie turnajových stajní. Paholci pracovali v plnom prúde a zdobili a čistili kone tích čo sa zúčastnili turnaja a ja som sa snažil dávať si pozor aby nevyliali na moje šaty vodu, ktorú upotení nosili vo vedrách. Podišiel som k vchodu k pavilónu, ktorý viedol k javisku, kde som zbadal Kráľa z jeho "družinov" mládencov a dám. Všimol si ma, a zamával mi nech prídem k nim. Vrava okolo Kráľa prestala, a ja som sa snažil potlačiť červeň vo tvári, ktorá však nebola z polichotenia, ale z toho, že to nepomáhalo môjmu plánu zbaviť sa intríg voči mne ešte v zárodku. Privítal ma a hoci jeho potľapkanie bolo formálne, jeho pohľad bol ako pohľad hladného psa na kus mäsa. Premeral si ma a vyčaril nejasný úsmev, ktorý sa snažil ihneď schovať. Preto som sa ihneď otočil a nadviazal rozhovor s ďalšími, ktorí boli pri ňom. Chcel mi niečo povedať, ako som to na ňom vtedy aj videl, avšak vyrušil ho paholok, ktorý niečo od neho chcel. Avšak po chvíľke si ma aj tak zavolal na stranu, aby sa porozprával so mnou o samote. Bol polichotený z toho, že som prijal jeho pozvanie, predsa som si bol vedomí že jemu ako Kráľovi, neunikne nič, ani moje pozvania od iných nápadníkov. Náš rozhovor som sa snažil udržať vo formálnej rovine, lenže niekedy mi prišlo smiešne z toho, keď mi skladal lichôtky, pretože zneli ako od čerstvo zamilovaného mladíka. Holt... , naskytol sa mi pohľad slabosti Jeho Veličenstva. Vošli sme teda do pavilónu kde náš rozhovor prerušil Mestský Hlásnik. Opýtal sa Jeho Veličenstva či bude súťažiť, na čo odpovedal so samozrejmosťou. Potom sa spýtal to isté aj mňa a doteraz si pamätám Kráľov prekvapený, no zaujatý pohľad, keď som súhlasil. Požiadal som o koňa a barlu.

   Turnaj je totiž výsadou a zábavou rodov Mágov Smrti. Nie je to len šport, ale aj príprava na vojnu, a spôsob dokazovania si veľkosti magickej moci a získavania si cti. Dvaja súťažiaci Mágovia sediaci na koňoch cválajú proti sebe, a snažia sa špeciálne pripravenou magickou barlou zhodiť toho druhého. V prípade zhodenia z koňa súperom, nastáva súboj magickým mečom v tvárou tvár, kde prútiky sú zakázané. Niekedy pri týchto turnajoch šľachtici odchádzajú s ťažkými zraneniami a popáleninami. Kvôli tomuto dôvodu nemiluje turnaje iba Dvor, ale aj podanný. Je to testom Magickej moci šľachticov, ich schopnosti jazdenia na koni počas boja a ich fyzickej zdatnosti. Pre pokoj medzi rodmi, víťazom bol ten, ktorý porazil svojho prideleného súpera, čiže nemusel bojovať s ďalšími uchádzačmi

   Zatiaľ čo sme sledovali zápasy a čakali na vyzvanie Mestského Hlásnika k zápasu, diskutovali sme o možných stratégiách a útokoch. V duchu som sa usmieval, pretože som vedel, že kvôli tomu že je starší a Kráľom k tomu, budú s nim zachádzať v rukavičkách, zatiaľ čo ja, ktorí som už v tom čase určite diskutovaný zákulisím, budem to mať ťažké. Asi tak po hodine, Hlásnik ma informoval, aby som sa šiel pripraviť. Kráľ zo zaujatým úsmevom asi očakával, že ho požiadam o stuhu. Stuha sa priväzovala na barlu, ako symbol priazne, avšak, prišlo mi to v tento moment nevhodné ho o to požiadať. Ospravedlnil som sa a odišiel som sa nachystať. Nasadal som na koňa a schytil som barlu z ťažkého popola magickej rudy od paholka. Och..., ako si len, pamätám tu nervozitu v mojom tele. Stále sa chvejem keď si na to spomeniem. O to nervóznejší som bol, keď Hlásnik vyhlásil meno môjho súpera, ktorým bol Henry de Flatela. Síce bol obyčajný hidalgo, takisto ako môj otec, a dokonca aj vekom boli rovnakí, avšak bol o to skúsenejší Mág. V momente keď Hlásnik zdvihol červenú vlajku, zasalutovali sme Kráľovi, no zároveň som sa sústredil na svoju magickú silu, aby som si vyčaril ochranný štít. Postavili sme sa na svoje stanoviská, a keď Hlásnik spustil vlajku, použil som zaklínadlo aby som popohnal koňa oproti Donovi Henryovi. Keď som asi bol približne na päť dĺžok od Dona Henryho, spomenul som si na zápasy s mojím otcom a namiesto obyčajného zaklínadla sily, použil som to pozmenené, ktoré ma raz naučil môj otec raz na Odicejských poliach, a tak som sa kompletne sústredil na odriekanie. Ozvalo sa slabé zadunenie, silný záblesk, a trocha dymu, a Don Henry doslova vyletel z koňa tak na asi 25 dĺžok. Zoskočil som z koňa a zahodil barlu, aby som dokončil zápas s Donom Henrym s mečom tvárou v tvár. Podišiel som k nemu, čakajúc že sa postaví, avšak po chvíľke som si uvedomil, že vidím holú hruď Dona Henryho s popáleninami. Pozrel som sa mu do očí a jeho neprítomný pohľad a sykavý dych, nenaznačovali, že sa ešte postaví. V tom začalo javisko burácať a ja som si ani neuvedomil tu chvíľku ticha. Pomohol som naložiť Dona Henryho na prenosnú posteľ aby ho paholci mohli odniesť k liečiteľovi, a vrátil som sa sa ku svojmu koňovi, s ktorým som odcválal do pavilónu. Kútikom oka som vtedy zachytil nadšený potlesk strýka Erena, nevšímajúc si zarazený a znechutený pohľad tety Leony, ktorý prechádzal zo mňa a na neho. V pavilóne ma už čakal Kráľ a so širokým úsmevom mi blahoželal k víťazstvu, s komplimentom, že ešte nikdy nevidel tak presvedčivé víťazstvo v turnaji ako to moje. Nikdy by si nepomyslel, že keď ma pozve na turnaj, tak uvidí taký rýchly a presvedčivý zápas. Keď som sa odstrojil, prisadol som si ku Kráľovi, ktorý zo mnou po zvyšok dňa sledoval a vášnivo diskutoval celý turnaj. Hoci som kútikom oka zachytil nahnevaný odchod mojej tety Leony z tribúny, a nadšené dva palce hore od môjho strýka Erena, v kútiku duše som začal mať obavy, že Dvorné machinácie sa voči mne rozbehli. Síce som zapôsobil na Kráľa, avšak nezdal sa mi fakt, že som nedostal súpera vo svojom veku, a k tomu všetkému bol to ešte skúsený Mág. Už vtedy som pocítil že niekomu prekážam, avšak tým, že som ukázal koľko je vo mne magickej sily, varoval som záškodníka, ktorý sa určite teraz stiahol. Nemal som byť taký okatý. Kráľov Partner nevyzeral, že by mal niečo proti mne, a tak som uvažoval nad Kráľovským Radcom.

    Na ďalší deň ráno mi do izby vtrhla teta Leona, s ráznym a vážnym tónom, aby som prestal naháňať fantázie a radšej zostal pri zemi. Niekedy je mi ľúto, že aj v rodine sú Dvorné hry intríg. Ako si len môže len myslieť, že toto všetko sa iba dialo iba kvôli tomu že nemôže mať deti? Možnože prídem naivný, ale hlúpy nie som. Škoda, že Rituál Splodenia sa môže vykonať iba medzi plodnými pármi. Avšak rozhodol som sa hrať túto hru s ňou, kvôli peniazom ktoré do mňa investovala, ale aj kvôli tomu, že je vždy je mať dobré otvorené možnosti. S Kráľom mala pravdu, a preto som súhlasil s pozvaním Dona Gabriela, ktorý určite neprehryzol urážku z jeho odmietnutého pozvania. Určite teta Leona mala v tom prsty a vybavila mi znova "rande".

    O týždeň na to som očakával Dona Gabriela na dolnom nádvorí spolu s tetou Leonou, ktorá vyzerala obzvlášť nervózne. Don Gabriel nešetrí na sebe ako som mal možnosť vidieť. Prišiel na pozlátenom voze ťahaným tými najstatnejšími žrebcami aké som kedysi videl. O svoj dych som prišiel keď som uvidel jeho palác, ktorý sa nachádzal v blízkosti Ravenského námestia. Už pri vstupe ma vítalo honosné služobníctvo, ktoré ma voviedlo do haly vyloženej tým najbelším mramorom, aký som kedy videl. Pamätám si, ako som šiel po tom mramorovom schodisku do jedálne vyloženej mahagónovým drevom a ako som bol usadený za stôl so zlatými tanierami a príbormi, vôkol začala rozvoniavať vôňa kardamónu a jazmínu. Čaj, a neskôr víno, ktoré podávali bolo až z ďalekej Aztlanskej dŕžavy, drahšie než perly z jesenného zberu. Okrem úžasu nad majetkom Dona Gabriela som však nič výnimočné nezažil. Síce pôsobil pôvabne, avšak miestami veľmi odmerane a dokonca naše stretnutie pri čaji miestami prerušil aby si vydiskutoval obchodné záležitosti so sluhom. Následne stretnutia boli rovnaké a síce som mal nejaké pochybnosti, ale som istý faktom, žeby súhlasil s uzavretím manželstva, ak by som chcel. Naše rozlúčenia boli vždy formálne. No, aspoň som upokojil tetu Leonu, pretože tá žiarila šťastím keď sa dopočula že sa chce porozprávať s mojím strýkom.

  Na ďalší deň som dostal pozvanie od Dona Draga. Bol som prekvapený, že mi ho vôbec poslal a nebol ohrdnutý mojím odmietnutím...

Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.

piatok 24. januára 2014

Štvrtok

Keby som bola krajšia a nie tak hanblivá a hlúpa,
a keby som naozaj bola výnimočná, a nie tichá a na slovo skúpa
tak by som si upravila vlasy a prešla ten vagón s odvahou,
a konečne by som sa ťa spýtala: "Kto si?", lenže vždy som váhavou.

Vždy si ku mne prisadneš keď cestuješ mojím vlakom,
a potom dýchaš na okno a kreslíš poľných vtákov.
Vždy keď to vidím, tak slzy mi zastrú zrak a celá som červená,
kvôli tebe si cez týždeň obliekam sukňu, ktorá je nedeľná...

Vždy keď sa na mňa pozrieš a naše pohľady sa stretnú,
tak zatváram oči, nedýcham, a cítim ako mi líca blednú,
ty si vzdychneš, ja sa trasiem a cítim sa pri tebe tak malinká,
a ty ani nevieš a ani netušíš, čo zo mnou robí naša hodinka.

A tak letia tie dni, od pondelka do piatka, od rána do večera,
a ja sa cítim ako v zamilovanej básni o lastovičkách od Bequera,
a ako tak sedíme a rýchlo prichádzame a odchádzame zo zastávky,
ver mi či nie, ale cítim sa ako nemá princezná z našej rozprávky.

Avšak v jeden deň asi nastal nebeský zázrak, lebo pery mi ožili,
celá sa chvejem, keď koktám tvoje meno, och, kiež by ma zabili,
mám strach, že si o mne pomyslíš, že som hlúpa či pomätená,
no pri tebe sa vždy cítim taká slabá, nemotorná a stratená.

No zastavil si čas, keď si sa ku mne naklonil a vyslovil tých pár viet,
že ja som ten dôvod, prečo nejdeš priamo, ale radšej obídeš svet,
pretože hoci ma nepoznáš, i napriek tomu Ti chýbajú naše chvíle,
a všetkého čo ho som sa bála zo mňa opadlo, lebo Ti to prišlo milé.

Už prichádzame do mojej zastávky, a ty si zmenil život jedného vrabca,
stále sa usmievam nad tým, aký zvláštny deň bol toho jedenásteho marca,
a naše pohľady už mali zmysel, keď sme vchádzali do posledného tunela,
zhaslo svetlo, zobral si ma za ruku a v srdci a v ušiach mi hudba zaznela.

.
.
.

Ďakujem svojím rukám, že v tej poslednej tme Ti nahmatali tvár,
spravil si ma odvážnou, lebo bozkám ťa na pery a vnímam ich tvar,
a pri slovách, keď si vravel ako ma ľúbiš prisahajúc na meno nášho Otca,
venovala som ti svoj pravý, no posledný úder môjho srdca...
http://www.youtube.com/watch?v=cQHkDCaa5Ac