Úsmev

V mesačnej noci keď všetko už stíchlo,
už len ostali srdcia a tie bijú rýchlo,
tak začína príbeh o najlepšom dni,
o veciach o ktorých už málo sa sní.

Slzy čo plnili vodou neveľa údolí,
o nezbednej kráske spomedzi šúpolí,
o ceste dlhej míle na počet krokov,
o láske ktorá trvala vyše tisíc rokov.

Možnože dlhšie a možnože menej,
nevedno či červenej a či sťa bledej,
stále však odvážnou za hocijakých liet,
tou, čo bola pre moju dušu nebeský chlieb.

Možno, že ti príde ten príbeh o duchoch,
o nejasných nociach, o hádkach a vzruchoch,
no finta je v tom, že srdcia sa snúbili,
a koniec koncov, z pravdy sme ľúbili.

A pri listoch, ktoré nám písala jeseň,
bola to óda a tá naša pieseň,
a príbeh čo začal sa prvým listom,
v nejasnej hlave a v srdci hmlistom.

A koľkokrát si sa spýtala ako to je,
s očami šteniatka, ktoré ťa miluje,
hádala si odpoveď na toľko otázok,
lebo si chcela mať prekrásny obrázok.

A rýmy len zo samoty pomaly tečú,
a odpoveď po volaní už vôbec nečuť,
a len tie rýmy keď som tú sám,
je jedinou vecou, ktorú ti dám.

No keď vidím to tvoje prekrásne antré,
zmení ma v človeka a stanem sa Dantem,
si srdce, ktoré mi priniesol čas,
a z toľkej krásy prichádzam o hlas.

Raz keď sa vrátiš, bude to krása,
a možnože pochopím čo je to spása,
no teraz len bež, a pamätaj si,
že som bol prvý čo pohladil Ti vlasy.

Snažím sa prísť na vzorec lásky,
no načo mi je poznanie na zbytočné otázky?
Možnože sa až prílišne tvárim,
že nebolí ma že sa ti bezo mňa darí.

Umieram každý deň, keď na teba čakám,
a svoju dušu oddávam mukám,
no v kútiku duše nič iného niet,
len nádej, že už toto je tých posledných tisíc liet.

Takýto príbeh spomedzi anjelov,
o nezbedných povahách lesných danielov,
bol ich najkrajším životným obdobím,
a len hviezdy vedia či sa to obnoví...

Život je kniha kníh, a toľko má kapitol,
je čudné že toľký dej, ani jeden nekvitol,
tak možnože je čas zabudnúť na sváry,
a vyčariť si úsmev na našej tvári...