... Mám v živej pamäti to ráno po tej úmornej ceste s Dantem. Slnko presvitalo cez okenice mojej komnaty a vôkol bol cítiť cédrový pach bohate zdobeného nábytku. Čudoval som sa, že nezvetral po toľkých rokoch, Saténové závesy sa ťahali po vysoký strop a červený hodvábny koberec sa mi rozprestieral pod nohami pri mojej posteli. Vôkol bolo cítiť vôňu jazmínu a ja som cítil pokoj na svojej duši. Ako keby som sníval, a nikdy sa nechcel zobudiť. Moje mladícke srdce nebolo očarené majetkom a pompéznosťou, ale nádejou na nové začiatky. A aj keby centrum pozornosti a života bolo len okolo obyčajnej chatrče v najchudobnejších regiónoch Estapy, chcel by som byť tam. S pokojom v duši som vstal a naraňajkoval sa, aby som potom šiel s mojou tetou Leonou do Kráľových osobných komnát, kde boli ostatný mládenci a mladé dámy s očakávaním na sobáš. Môj prvý deň na dvore nemohol začať lepšie. Dvere do osobnej kráľovej komnaty, v ktorej sa teraz všetci nachádzali, nám otvorilo bohato oblečené služobníctvo a vysoké katedrálné múry a stĺpy zdobené vlajkami rôznych rodov odrážali zvuky frmolov dejúcich sa pod nimi. Vzadu stálo javisko plné hercov, a vôkol sa chystali prípravy na divadelné predstavenie pre úvodný banket, ktorý otváral Jesennú Dvornú Slávnosť. Bolo to to po čom som túžil, dejstvo a žiadna nuda. Pamätám si ako moja teta Leona ma predstavila, staršiemu mužovi vysokej postavy v načervenalých róbach, ako riadi celý tento chaos. Doteraz si pamätám tento rozhovor:
- "Don Guirella, chcela by som Vám predstaviť môjho synovca, Wolfera de Rosu."
- "Óóóó, ďakujem Vám Doňa Leona.".
Síce pár slov, ale pre mňa vtedy boli svetom. Moja teta potom odišla a nechala ma s ním. Počudoval som sa vtedy jeho pohľadu, lebo nebol priateľský, ale skúmajúci. Teraz už viem o čo mojej tete išlo. Chcela ma obsadiť do hry, ktorá sa mala konať počas slávnosti a Don Guirella ma najprv nechcel obsadiť. Keby nie jedného mladíka, toto všetko čo sa mi doteraz udialo, nemuselo sa vôbec stať. Vymenil som si s ním rolu, pretože herečka postavy, ktorú mi teta chcela vybaviť ochorela a ako na znamenie, ten dej v ktorom som mal hrať si pamätám zo svojho detstva. Pamätám si ako ja, Dante, Lucia a Vergílius, sme na panstve usporiadali divadlo pre našich rodičov. Statočná Vytrvalosť, ktorá porazí mnohé netvory ako Chamtivosť, Pýchu, Obžerstvo a ďalšie za pomoci bytostí ako Čistota, Vernosť a Trpezlivosť. Na konci Vytrvalosť oslobodí svoju pravú lásku, Cnosť, z veže. Och tie spomienky. Musel som Vergília ako Vytrvalosť vytlačiť hore po rebríku, keď zachraňoval Cnosť, moju sestru Luciu, pretože sa bál výšok :-D. A ja.... a ja som musel stáť a čakať na Vytrvalosť, tak ako kedysi Lucia. Vtedy som si pomyslel, že ak toto je každodenná zábava, tak budem sa mať na Dvore úžasne. Miestami sa však človek mýli, a sú časy radosti a časy smútku.
Nacvičil som si scénu... po pravde, státie na veži nepotrebuje nácvik. Ako som po nácviku zliezol z veže, môj kabát sa zachytil o tŕne, avšak našťastie sa neroztrhol. Don Guirella ma vtedy prekvapil, že postavu Vytrvalosť nebude hrať mladík v strednom veku, s ktorým som nacvičoval, ale samotný Kráľ. Veľmi som sa čudoval, že musím hrať prekvapeného keď sa na konci odhalí. Myslel som si, že preto, lebo som nový na Dvore, tak si zo mňa robia srandu. Ako je možné nespoznať Kráľa? Ale aj tak som pristal na podmienky Dona Guirella. Bola to údajne Kráľova zábavka... vždy som si myslel, že králi sú divný. Mohol som sa obliecť vyzývavo a strhnúť na seba pozornosť, ale radšej som ostal pri zemi a robil som to čo mi povedali, pretože nechcel som si urobiť zlé meno na Dvore, pretože to sa potom ťažko napráva. Mladík, ktorý hral na nácviku Vytrvalosť mal nejaké poznámky na hru ktorú musíme hrať, avšak jeho príjemný úsmev mi prezradil viac než jeho meno. Drago de Mantila bol večný romantik, ktorý mal to nešťastie, že narazil na mňa.
V ten podvečer, som sa obliekol do skromných šiat a šiel som s tetou a strýkom do Veľkej Siene. Sadol som si medzi ostatných mládencov a mladých dám, ktorý čakali na sobáš, tak ako ja, a medzi honosnými chodmi, som sa obzeral naokolo, aby som čo to zachytil z hlasných vráv ktoré napĺňali sieň a zistil kto z prominentných šľachticov je na okolí, dúfajúc že spoznám niekoho z môjho Bálu Dospelosti. Jesenná slávnosť bola v plnom prúde a ja som bol plný nielen v žalúdku, ale aj v myšlienkach, pretože som uvažoval ako zapôsobiť na dvor. Buď všetko, alebo nič. Počas obzerania som si všimol, že za hlavným stolom sedí Jeho výsosť Kráľ Rothar I. s manželkou Arianou. Pýtal som sa, či naozaj sa mám tváriť že som ho nespoznal, však jeho tvár je dokonca na zlatých a strieborných minciach! Z vravov som vtedy zistil, že kráľova manželka bola Mágom Života z rodu de Naqua. Po pravej strane Kráľa sedel Filip de Montesa, najvyšší Kráľov radca, hniloba taká ako aj jeho rod. Po ľavej strane kráľovej manželky, sedela princezná Sylvia, ktorá bola pravoplatným potomkom ich oboch. Nanešťastie zdelila Mágiu Smrti po otcovi, takže nemohla byť dedičom trónu. Vtedy som si nebol s tým istý, ale teraz už áno, pretože klebety to len potvrdili. Avšak to nebolo jediné čo som si všimol na kráľovskej rodine. Pohľady Kráľa a jeho manželky vždy zablúdili k malému chlapcovi, sediaci za stolom blízko kráľovského stola. Musel to byť ten zkurvy-zmrd Erik de Castanela, nelegitímny potomok Kráľa. Kiež by som už vtedy zakročil. Klebety vraveli, že je Mágom Života. Teší ma myšlienka, že ani kráľovná nebola vtedy z neho nadšená, a páči sa mi teraz aj jej pohľad, keď Kráľ posielal jedlo tomu prasačiemu synovi.
Keď sme dojedli posledný chod opustil som halu spolu s ostatnými aby som sa pripravil na divadelné predstavenie. Neušlo mi, že de Montesa, jeho radca, sa snažil získať kráľovu pozornosť. Kráľ vtedy povstal a oddobril ceremóniu na počesť svojej manželky a ospravedlnil sa, že musí odísť, hoc všetci vedeli kam. Jeho manželka nebola veľmi z toho nadšená, a jej úsmev vyzeral príliš umelo, avšak to už ma netrápilo. Pripravil som sa , vyšplhal som sa na vežu a s tým najpokornejším pohľadom som pozrel z veže a čakal na záchrancu.
Pamätám si ako to bolo okaté, keď Kráľ bojoval s tými príšerami. Herci sa hádzali a neútočili tak ako pravý muži v boji. Kráľ zamaskovaný za Vytrvalosť porazil dreveným mečom Lenivosť a Obžerstvo a potom za slabých kuziel, ktoré maximálne zaštípali, odohnal Chamtivosť a Pomstu, prútikom darovaným Statočnosťou. Po tom čo porazil Pýchu, natiahol som k nemu ruku, ako mi bolo povedané. Keď som nacvičoval s de Mantilom, tak ten mi len pomohol zísť z veže. Avšak Kráľ ma vtedy prekvapil. Vyliezol za mnou, chytil ma pod pás a zletel som mnou dole na lane.V tom šoku, ktorý mi spôsobil, si odhalil masku, a dalo by sa povedať, že vďaka tomu som zahral prekvapivo moje prekvapenie z toho, že ma zachránil Kráľ. Don Guirella mal pravdu. Publikum rovnako zhíklo keď ho zbadalo ako Vytrvalosť, tak ako ja. Bolo to presvedčivé. Neviem čo sa vtedy stalo, ale moje tiché a zatvrdnuté srdce ožilo. Neviem či zo strachu, šoku, alebo z jeho naivnosti či zdvorilosti, ale niečo som vtedy pocítil. Pamätám si ako sa ma opýtal, že kto som a dal mi dole masku, vraviac, že podľa mojej tváre by mala vyzerať Cnosť. Keď som sa mu predstavil, okamžite si spomenul na môjho strýka a poprial mi veľa šťastia a zábavy na Dvore. Plánoval to? Chcel zistiť ako vyzerá synovec Erena de Rosa? Mal na mňa po tom čo uvidel ako vyzerám zálusk? V tej chvíli mi vírili v hlave iba tieto otázky.
Zvyšok večera bol úžasný. Spoznal som ľudí a myslel som si ,že môj debut na Dvore začal tak najlepšie ako len mohol. Miestami sa mi zdalo, že som zachytil Kráľov pohľad ako sa na mňa díva, a vďaka tejto pozornosti, som mal pozornosť celého Dvora. Či sa na mňa Kráľ vtedy pozeral, alebo nie bola jedna vec. Ale bol som si istý, že v ten večer sa na mňa díval ten mladík, s ktorým som to predstavenie nacvičoval, Drago de Mantila.
Počas tohto večera, plnom vína a zábavy mi moja teta Leona predstavila staršieho muža s červeného v tváry a drahými šatami, ktorý túžil ma spoznať. Volal sa Gabriel, a bol z rodu de Hanas. Povedal mi, že bol mnou očarený a ja som sa zmohol iba na zamrmlanie nejakej formálnej odpovede.
Po tej prehýrenej noci, som bol nielenže šťastný, že konečne som uvidel posteľ ale aj preto, lebo to bola najlepšia noc v mojom živote...
Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára