Listy od Vlčieho Kráľa: 3. Kapitola: Srdcom proti Hydre

Pre 1. Kapitolu kliknite sem.

Pre predchádzajúcu kapitolu kliknite sem.

         ... Noc sa mi zdala krátkou po tej Slávnosti, hoc víno tieklo potomkom, každý šľachtic sa musel naučiť sa zachovať si dekórum, len aby sa o ňom nešírili reči. Avšak Dvorný život bol vždy vyčerpávajúci, či už po duševnej, alebo telesnej stránke. Pamätám si nervózny pohľad svojej tety Leony. Zobudila ma hodinu pred raňajkami vo Veľkej Sieni, pretože chcela aby som vyzeral čo najlepšie, pretože mal prísť Ambasádor zo susedného Otomarského impéria. Rod de Rosa mal vďaka mne a môjmu mladému veku možnosť kedykoľvek zažiariť. A tak moja teta Leona vzala túto príležitosť do vlastných rúk. Vtedy som sa ešte čudoval, prečo som s ňou čakal pri dverách do Veľkej Siene. Ale ako náhle som zbadal toho povedomého staršieho muža s červeňou vo tvári, okamžite som na tom prišiel. Teta ma s ním včera nezoznámila len tak. Pozabudol som, že mal by som si ho už niekoho hľadať, pretože ak by som sa neoženil, tak by môj čas na dvore bol zbytočným, pretože predsa len som musel založiť svoju rodinu a vlastné panstvo. Ach, či ten šľachtický osobný život prestane byť niekedy politickým.

   Gabriel de Hanas sa obliekol do honosnejších šiat než do tých, ktoré mal včera, avšak neboli vyzývavé. Mal som pocit, akoby iba chcel na mňa zapôsobiť majetkom. Reči o Gabrielovi vraveli, že to bol honosný muž. Vtedy sa vravelo, že je druhý najbohatší muž po Kráľovi. Mal rešpekt na Dvore, a preto som sa rozhodol, že zvýšim jeho pozornosť voči mňa. Predsa hľadal si manžela, tak prečo nie povedal som si. Možnože mi dovtedy život prinesie niečo lepšie. A priniesol.

   Nechal som Gabriela, aby mi niečo o sebe porozprával. Nepovedal by mi nič čo som už nevedel, a len si pamätám ako nenápadne mi povedal, že by chcel mať doma takú pôvabnú bytosť akou som ja. Mohol to byť krásny kompliment od hoc koho iného, avšak od neho to znelo rozpačito. Nevedel som povedať či je príliš veľkým samotárom, ktorý nevie ako skladať komplimenty, alebo či hľadá manžela z praktického dôvodu, aby sa posunul ďalej zo svojím majetkom a získal iný rod ako spojenca. Asi to bolo oboje. Po chvíli sa ma slušne opýtal, či si nedám víno. Hneď ako odišiel po víno, pamätám si ako ma spoza môjho chrbta oslovil známy hlas. Bol to Don Drago de Mantila. V rukách držal dve čaše vína a jednu mi ponúkal s jeho čarovným úsmevom. Musel som odmietnuť, predsa len Don Gabriel šiel po víno a bol som tu s ním, a bolo by drzosťou zmiznúť s Donom Dragom. Škoda toho muža. Don Drago mal dvadsaťpäť rokov a odmietol každý sobáš, ktorý sa mu vtedy ponúkal, lebo odmietal tieto ""hry o trón". Teraz je starý na to aby sa mu dvorilo a jeho rod nemá dosť peňazí, aby si mohol dovoliť dvoriť. Zároveň bolo aj mínusom, že pochádzal z Estapy, hraničného kraja pod správou Ravenskej ríše. Povrávalo sa, že rody z tohto kraja schválne najímali banditov, aby mohli plieniť, a potom sa vyhovárali na nájazdy vojsk zo susediaceho Otomarského impéria. Avšak zdal sa mi, že mal príliš zlaté srdce na to aby jeho rod niečo také mohol robiť. Keď som odmietol od neho čašu, nebol dvakrát nadšený. Och, ako si pamätám jeho sklamanie v očiach, už vtedy mi bolo jasné, že choval ku mne sympatie, škoda, že narazil na mňa. Po tom čo mi povedal, že si nevedel predstaviť niekoho tak starého ako je Don Gabriel de Hanas po mojom boku, zdúchol, pretože asi len predsa len platí príslovie: "My o čertovi a čert za rohom.". Práve keď mi Don Gabriel podal čašu vína, tak sme sa šli posadiť za stôl, pretože posol oznámil príchod Ambasádora z Otomarského impéria. Tvár mojej tety nás vtedy sledovala a žiarila nádejou a šťastím.

      Veľká Sieň rozvoniavala chutnými jedlami a žiarila drahými šatami a šperkami prominentných hostí. Rozhovor s Donom Gabrielom nebolo niečo, o čom by som mohol povedať, že ma to bavilo, pretože vždy smeroval na môjho strýca Erena. Z tohto nudného rozhovoru ma vtedy vytrhol jeden mládenec zo služobníctva. Ponúkal mi Herinejcejské závitky, ktoré sa podávali iba Kráľovskej rodine a diplomatickým hosťom. Hľadal som v jeho očiach nejaký trik, ale keďže som žiaden nenašiel, tak som sa pomaly otočil smerom ku kráľovskému stolu. Môj a kráľov pohľad sa vtedy stretol. Odzdravil ma pokývnutím hlavy a príliš zvláštnym úsmevom. Zavládla ma úzkosť. V Sieni plnej hostí by si to mohol hocikto všimnúť a začať robiť voči mne schémy. Nechcel som sa po tak úžasnom začiatku na Dvore, stať terčom intríg, ktoré i tak by nepriniesli nič dobré. Okamžite som sa otočil ku Donovi Gabrielovi a sústredil som naňho všetku svoju pozornosť, aby tí ktorý by ma vtedy mohli sledovať, nadobudli pocit, že sa medzi mnou a Kráľom sa nič nedeje. Avšak kútikom oka som zachytil zamračený pohľad svojej tety z druhej strany Siene, avšak aj podozrivo nadšenú a vysmiatu tvár môjho strýca Erena. Z rozhovorov medzi šľachticmi počas Jesennej Dvornej Slávnosti som zistil, že nie je to nezvyčajné pre mladé dámy a mládencov upútať Kráľovu pozornosť. Predsa aj Erik de Castanela, ten zmrd, bol plodom z jedného z Kráľových úletov s jedným z mládencov, ktorý tiež ako ja, bol čerstvým mäsom na Dvore. Bolo to pre mňa zaujímave, že Kráľ podstúpil Rituál Splodenia s niekym za pomoci Mága Života, aj napriek hrozbe, že si spôsobí škandál, len aby mohol mať s dotyčným potomka. Avšak vedomie, že po mne túži samotný Kráľ bolo pre mňa napriek tomu vzrušujúce. Banket pokračoval do neskorej noci. Keď som sa vrátil do svojej komnaty, počul som, že teta a strýko sú ešte stále hore. Vtedy som si uvedomil, ako na mňa spolieha celý môj rod.

       Vtedy som si ešte nepamätal ráno, kedy som až tak nenávidel svojho o dva roky mladšieho brata Danteho. Ráno, hneď po bankete, mi Dante vtrhol do izby s takým nadšením, že som si na chvíľu myslel, že to on má dvoch nápadníkov a nie ja. Troch, ak zoberiem v úvahu vtedajší Kráľov záujem o mňa. Avšak namiesto toho aby som sa hlbšie zababušil do baldachýnovej postele, vstal som s úsmevom, pretože všetko vtedy šlo podľa plánu. Z Danteho nadšeného a otravného štebotania som zachytil, že Kráľ mi poslal tucet ruží s pozvánkou na turnaj, ktorý sa mal konať na ďalší deň a Don Drago de Mantila mi poslal nádhernú báseň o mne, s pozvánkou na jeho recitál v podzemných knižničných komnatách, ktorý sa mal konať v čase turnaja. Ako náhle som zabuchol dvere za Dantem, znova som sa usmial. Mám toľko príležitostí, avšak nesmel som sa príliš povzniesť do oblakov, lebo každá z možností niesla bolestivý pád. Musel som byť opatrný.

       Obliekol som sa veľmi vyberane a podľa toho čo ma čakalo v tento deň, a šiel som do čajovne, kde som stretol svoju tetu Leonu. Bola taká ako som očakával, keď som sa vrátil z banketu do svojej komnaty. Privítala ma s úsmevom, a prezradila mi, že dokonca aj Don Gabriel mi posiela dar. Nemyslím si, že by sa o tom rozčarovaný Dante zmienil. Don Gabriel sa asi taktiež Dantemu nepozdával. Poslal mi totiž bohato zdobený šál z dovážaného hodvábu. Z rozhovoru s tetou Leonou, som vtedy vycítil, aby som si vybral Dona Gabriela.Vravela mi o tom, že každý sme boli raz mladý a túžili sme po láske, že každý mal také sny, avšak dôležité je mať istotu, že budem mať strechu nad hlavou a nebudem trieť biedu. Odhovárala ma od Dona Draga, a zreferovala mi informáciu o chudobe jeho rodu, o ktorej som už dávno vedel. Odhovárala ma dokonca aj od Kráľa, pretože sme obaja Mágovia Smrti, čo znamená že nemôžeme mať potomka, ktorý by bol právoplatným dedičom trónu. Dokonca mi povedala, že ak chcem hľadať lásku, musím byť najprv bohatým vdovcom. Premyslene som jej na to odpovedal, pretože v hĺbke duše som vedel, že je dobré mať otvorené možnosti. Poslal som ju za strýcom, pretože som tušil že bude chcieť ťahať za povrazy tak ako som sa chystal robiť ja.

       Dopil som svoj Micejský čaj, a v lúčoch predpoludňajšieho slnka, ktoré presvitalo cez vysoké okenice som sa vnútorne pripravoval. Na moje kamenné srdce teraz útočila trojhlavá Hydra a ja mám iba dve ruky, ktorými môžem uškrtiť iba dve hlavy naraz. Tú ktorá by mi ostala, by ma mohla aj škaredo uhryznúť. Každá voľba nesie totiž aj svoje temné stránky, s ktorými treba počítať. Tri ruže, no vybrať si môžem len jednu. Vtedy som už vedel, že Kráľ je sukničkár, avšak v jeho blízkosti, hoc len ako obyčajná známosť, by mi garantovala rešpekt na Dvore a nevadilo mi, že si ho nemôžem vziať, pretože mi iba stačila jeho priazeň, vďaka ktorej by som mohol mať buď moc, alebo majetok, alebo oboje. S majetkom. S Donom Gabrielom by som si mohol vydobyť rešpekt a moc, a naše manželstvo by mohlo byť výhodným obchodným záväzkom, avšak nemal by som ďalšie možnosti, kam sa pohnúť v živote. A s Donom Dragom... s ním by som poznal čo je to láska, avšak nemal by som ani peniaze, a vôbec nie moc... avšak bol by to jediný muž ktorý by má ozajstne ľúbil. Nikdy som však nebol zástanca citov, pretože tie sú vrtošivé, nestále a neisté. Ja som bol vždy zástancom rozumu. Moje srdce, bolo už toľko krát sklamané, že mi bola bližšia možnosť mať strechu nad hlavou, než mať srdce na mieste. To iba vášeň, nie láska, vykvitne z prvého pohľadu. Preto vravím škoda, lebo tento večný romantik dával mi svoje srdce, bytosti, ktorá je chladnejšia než ľad. Šiel som sa teda pripravovať na turnaj. Vtedy som nemohol odmietnuť Kráľovo pozvanie, pretože koniec koncov, ak by som chcel ostať na Dvore, bolo by dobré mať za spojenca Kráľa. Zároveň sa mi to zdalo veľmi neúctivé neprijať Kráľovo pozvanie. A vlastne vtedy som sa aj rozhodol, že musím udržať Kráľovu pozornosť voči mne za každú cenu, len aby som sa mohol postaviť na vlastné nohy a získať moc. Predsa len, nemohol som si dovoliť premrhať túto príležitosť.

       Deň vtedy ubehol ako voda. Strávil som ho vyberaním šiat na kráľovský turnaj. Vybral som si zvodné, no nie výstredné šaty, ktoré pôsobili zmyselným dojmom. Bola to rozumná voľba, možnože trochu riskantná, avšak kto by z mladých dvoranov neriskoval o Kráľovu priazeň?...

Pre ďalšiu kapitolu kliknite sem.

Listy od Vlčieho Kráľa: 2. Kapitola: Tanec stúh a masiek

Pre 1.Kapitolu kliknite sem.

    ... Mám v živej pamäti to ráno po tej úmornej ceste s Dantem. Slnko presvitalo cez okenice mojej komnaty a vôkol bol cítiť cédrový pach bohate zdobeného nábytku. Čudoval som sa, že nezvetral po toľkých rokoch, Saténové závesy sa ťahali po vysoký strop a červený hodvábny koberec sa mi rozprestieral pod nohami pri mojej posteli. Vôkol bolo cítiť vôňu jazmínu a ja som cítil pokoj na svojej duši. Ako keby som sníval, a nikdy sa nechcel zobudiť. Moje mladícke srdce nebolo očarené majetkom a pompéznosťou, ale nádejou na nové začiatky. A aj keby centrum pozornosti a života bolo len okolo obyčajnej chatrče v najchudobnejších regiónoch Estapy, chcel by som byť tam. S pokojom v duši som vstal a naraňajkoval sa, aby som potom šiel s mojou tetou Leonou do Kráľových osobných komnát, kde boli ostatný mládenci a mladé dámy s očakávaním na sobáš. Môj prvý deň na dvore nemohol začať lepšie. Dvere do osobnej kráľovej komnaty, v ktorej sa teraz všetci nachádzali, nám otvorilo bohato oblečené služobníctvo a vysoké katedrálné múry a stĺpy zdobené vlajkami rôznych rodov odrážali zvuky frmolov dejúcich sa pod nimi. Vzadu stálo javisko plné hercov, a vôkol sa chystali prípravy na divadelné predstavenie pre úvodný banket, ktorý otváral Jesennú Dvornú Slávnosť. Bolo to to po čom som túžil, dejstvo a žiadna nuda.  Pamätám si ako moja teta Leona ma predstavila, staršiemu mužovi vysokej postavy v načervenalých róbach, ako riadi celý tento chaos. Doteraz si pamätám tento rozhovor:
- "Don Guirella, chcela by som Vám predstaviť môjho synovca, Wolfera de Rosu."
- "Óóóó, ďakujem Vám Doňa Leona.".
    Síce pár slov, ale pre mňa vtedy boli svetom. Moja teta potom odišla a nechala ma s ním. Počudoval som sa vtedy jeho pohľadu, lebo nebol priateľský, ale skúmajúci. Teraz už viem o čo mojej tete išlo. Chcela ma obsadiť do hry, ktorá sa mala konať počas slávnosti a Don Guirella ma najprv nechcel obsadiť. Keby nie jedného mladíka, toto všetko čo sa mi doteraz udialo, nemuselo sa vôbec stať. Vymenil som si s ním rolu, pretože herečka postavy, ktorú mi teta chcela vybaviť ochorela a ako na znamenie, ten dej v ktorom som mal hrať si pamätám zo svojho detstva. Pamätám si ako ja, Dante, Lucia a Vergílius, sme na panstve usporiadali divadlo pre našich rodičov. Statočná Vytrvalosť, ktorá porazí mnohé netvory ako Chamtivosť, Pýchu, Obžerstvo a ďalšie za pomoci bytostí ako Čistota, Vernosť a Trpezlivosť. Na konci Vytrvalosť oslobodí svoju pravú lásku, Cnosť, z veže. Och tie spomienky. Musel som Vergília ako Vytrvalosť vytlačiť hore po rebríku, keď zachraňoval Cnosť, moju sestru Luciu, pretože sa bál výšok :-D. A ja.... a ja som musel stáť a čakať na Vytrvalosť, tak ako kedysi Lucia. Vtedy som si pomyslel, že ak toto je každodenná zábava, tak budem sa mať na Dvore úžasne. Miestami sa však človek mýli, a sú časy radosti a časy smútku.

   Nacvičil som si  scénu... po pravde, státie na veži nepotrebuje nácvik. Ako som po nácviku zliezol z veže, môj kabát sa zachytil o tŕne, avšak našťastie sa neroztrhol. Don Guirella ma vtedy prekvapil, že postavu Vytrvalosť nebude hrať mladík v strednom veku, s ktorým som nacvičoval, ale samotný Kráľ. Veľmi som sa čudoval, že musím hrať prekvapeného keď sa na konci odhalí. Myslel som si, že preto, lebo som nový na Dvore, tak si zo mňa robia srandu. Ako je možné nespoznať Kráľa? Ale aj tak som pristal na podmienky Dona Guirella. Bola to údajne Kráľova zábavka... vždy som si myslel, že králi sú divný. Mohol som sa obliecť vyzývavo a strhnúť na seba pozornosť, ale radšej som ostal pri zemi a robil som to čo mi povedali, pretože nechcel som si urobiť zlé meno na Dvore, pretože to sa potom ťažko napráva. Mladík, ktorý hral na nácviku Vytrvalosť mal nejaké poznámky na hru ktorú musíme hrať, avšak jeho príjemný úsmev mi prezradil viac než jeho meno. Drago de Mantila bol večný romantik, ktorý mal to nešťastie, že narazil na mňa.

      V ten podvečer, som sa obliekol do skromných šiat a šiel som s tetou a strýkom do Veľkej Siene. Sadol som si medzi ostatných mládencov a mladých dám, ktorý čakali na sobáš, tak ako ja, a medzi honosnými chodmi, som sa obzeral naokolo, aby som čo to zachytil z hlasných vráv ktoré napĺňali sieň a zistil kto z prominentných šľachticov je na okolí, dúfajúc že spoznám niekoho z môjho Bálu Dospelosti. Jesenná slávnosť bola v plnom prúde a ja som bol plný nielen v žalúdku, ale aj v myšlienkach, pretože som uvažoval ako zapôsobiť na dvor. Buď všetko, alebo nič. Počas obzerania som si všimol, že za hlavným stolom sedí Jeho výsosť Kráľ Rothar I. s manželkou Arianou. Pýtal som sa, či naozaj sa mám tváriť že som ho nespoznal, však jeho tvár je dokonca na zlatých a strieborných minciach! Z vravov som vtedy zistil, že kráľova manželka bola Mágom Života z rodu de Naqua. Po pravej strane Kráľa sedel Filip de Montesa, najvyšší Kráľov radca, hniloba taká ako aj jeho rod. Po ľavej strane kráľovej manželky, sedela princezná Sylvia, ktorá bola pravoplatným potomkom ich oboch. Nanešťastie zdelila Mágiu Smrti po otcovi, takže nemohla byť dedičom trónu. Vtedy som si nebol s tým istý, ale teraz už áno, pretože klebety to len potvrdili. Avšak to nebolo jediné čo som si všimol na kráľovskej rodine. Pohľady Kráľa a jeho manželky vždy zablúdili k malému chlapcovi, sediaci za stolom blízko kráľovského stola. Musel to byť ten zkurvy-zmrd Erik de Castanela, nelegitímny potomok Kráľa. Kiež by som už vtedy zakročil. Klebety vraveli, že je Mágom Života. Teší ma myšlienka, že ani kráľovná nebola vtedy z neho nadšená, a páči sa mi teraz aj jej pohľad, keď Kráľ posielal jedlo tomu prasačiemu synovi.

      Keď sme dojedli posledný chod opustil som halu spolu s ostatnými aby som sa pripravil na divadelné predstavenie. Neušlo mi, že de Montesa, jeho radca, sa snažil získať kráľovu pozornosť. Kráľ vtedy povstal a oddobril ceremóniu na počesť svojej manželky a ospravedlnil sa, že musí odísť, hoc všetci vedeli kam. Jeho manželka nebola veľmi z toho nadšená, a jej úsmev vyzeral príliš umelo, avšak to už ma netrápilo. Pripravil som sa , vyšplhal som sa na vežu a s tým najpokornejším pohľadom som pozrel z veže a čakal na záchrancu.

      Pamätám si ako to bolo okaté, keď Kráľ bojoval s tými príšerami. Herci sa hádzali a neútočili tak ako pravý muži v boji. Kráľ zamaskovaný za  Vytrvalosť porazil dreveným mečom Lenivosť a Obžerstvo a potom za slabých kuziel, ktoré maximálne zaštípali, odohnal Chamtivosť a Pomstu, prútikom darovaným Statočnosťou. Po tom čo porazil Pýchu, natiahol som k nemu ruku, ako mi bolo povedané. Keď  som nacvičoval s de Mantilom, tak ten mi len pomohol zísť z veže. Avšak Kráľ ma vtedy prekvapil. Vyliezol za mnou, chytil ma pod pás a zletel som mnou dole na lane.V tom šoku, ktorý mi spôsobil, si odhalil masku, a dalo by sa povedať, že vďaka tomu som zahral prekvapivo moje prekvapenie z toho, že ma zachránil Kráľ. Don Guirella mal pravdu. Publikum rovnako zhíklo keď ho zbadalo ako Vytrvalosť, tak ako ja. Bolo to presvedčivé. Neviem čo sa vtedy stalo, ale moje tiché a zatvrdnuté srdce ožilo. Neviem či zo strachu, šoku, alebo z jeho naivnosti či zdvorilosti, ale niečo som vtedy pocítil. Pamätám si ako sa ma opýtal, že kto som a dal mi dole masku, vraviac, že podľa mojej tváre by mala vyzerať Cnosť. Keď som sa mu predstavil, okamžite si spomenul na môjho strýka a poprial mi veľa šťastia a zábavy na Dvore. Plánoval to? Chcel zistiť ako vyzerá synovec Erena de Rosa? Mal na mňa po tom čo uvidel ako vyzerám zálusk? V tej chvíli mi vírili v hlave iba tieto otázky.

   Zvyšok večera bol úžasný. Spoznal som ľudí a myslel som si ,že môj debut na Dvore začal tak najlepšie ako len mohol. Miestami sa mi zdalo, že som zachytil Kráľov pohľad ako sa na mňa díva, a vďaka tejto pozornosti, som mal pozornosť celého Dvora. Či sa na mňa Kráľ vtedy pozeral, alebo nie bola jedna vec. Ale bol som si istý, že v ten večer sa na mňa díval ten mladík, s ktorým som to predstavenie nacvičoval, Drago de Mantila.

   Počas tohto večera, plnom vína a zábavy mi moja teta Leona predstavila staršieho muža s červeného v tváry a drahými šatami, ktorý túžil ma spoznať. Volal sa Gabriel, a bol z rodu de Hanas. Povedal mi, že bol mnou očarený a ja som sa zmohol iba na zamrmlanie nejakej formálnej odpovede.

   Po tej prehýrenej noci, som bol nielenže šťastný, že konečne som uvidel posteľ ale aj preto, lebo to bola najlepšia noc v mojom živote...

Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.

Vianočná svieca

Vianočná pohľadnice pre všetkých :-)

A znova nastal ten úžasný čas,
ktorý je uprostred zimných krás,
vôkol už vonia tá vôňa škorice,
zdobený stromček krváca silice.

Už konečne nastal znova ten čas,
keď radosť a pokoj opantá nás,
a za zvuku vianočných  zvončekov,
lesknú sa fotky v drobných rámčekoch.

Koledy znejú celou dedinkou,
všade už cítiť vôňu perníkov,
sniežik sa sype do mnohých poličiek,
každý sa teší na ten zvuk roľničiek.

Srnky si skáču po zimnej perine,
každý len dúfa, že darček ho neminie,
a náš starý deduško rozpráva rozprávky,
zatiaľ čo Ježiško si plní darčekmi sánky.

Na nebi svieti Vianočná hviezdička,
žiari sťa mesiačik, kráľovná nebíčka,
svieti nám z neba na každú dolinu,
lebo nám nesie radostnú novinu.

V tento čas úsmevov, radostí a pokoja,
nech nič Vás už netrápi a nech deti sa neboja,
nech láska Vám v srdci už iba tlkoce,
prajem Vám všetkým Veselé Vianoce. :-)

Listy od Vlčieho kráľa: 1. Kapitola: Keď ruža kvitne v tŕňoch

  Na začiatku to vyzeralo ako báseň. Človek si myslel, že život je jednoduchý, avšak až na konci, keď sa obáva svojho posledného dychu, zistí, že život je iba básňou. Od svojej mladosti som to vždy tušil, preto som sa nečudoval keď niektorý zažívali tragédiu, alebo komédiu, či romancu. Prizerajúc som netušil, že nie život píše tieto diela, ale my sami, pretože koniec koncov nie sme náhodou tými, ktorí sú sami životom? Nastal čas aby som napísal príbeh, ktorý poznačil svet...

Pamätám si tú noc, počas najväčšieho splnu, ktorá začala písať báseň mojich dejín i dejín Ravenskej ríše. Na to, že bol iba podvečer a slnko bolo tesne nad obzorom, mesiac žiaril na nebi sťa konkurent tomuto vládcovi nebies. Preto som vstal zo svojej lóže a šiel sa prejsť po dvore panstva mojich rodičov. Moje myšlienky o rodine a budúcnosti prerušil hlasný piskot mojej malej sestry Lucie kričiacej po pomoci. Spozornel som a vydal som sa smerom k tomuto kriku, avšak moja sestra bola rýchlejšia. Vyskočila spoza rohu a vyhŕkla tieto slová lapajúc po dychu:
-"Hrali sme sa s Vergíliom... v stajni... ukazoval mi kúzla... zapálil seno... a teraz ... ".
        Pamätám si to ako včera. Vergílius bol môj najmladší brat, a vždy bol hravý a nezbedný. Lucia ani nestihla dokončiť vetu a zacítil som dym prichádzajúci od stajní. Strach o neho mi naplnil telo a naskočila mi husia koža. Musel som konať.

       Bežal som ku stajniam, ktoré neboli pravé najbližšie ku nádvoriu kde som bol. V strachu, že toľko sena pre kone, ktoré sme tam mali, vzbĺkne a pochová môjho malého brata mi dodávala rýchlosť a odvahu. Čím bližšie som bol k stajniam, tým viac som cítil dym a cítil teplo plameňov, a aj tým viac som sa bál. Pamätám si to ako včera. Otvoril som dvere od stajne, z ktorej šiel dym a uvidel som svojho malého brata, bieleho ako stena od strachu, ktorý prežíval, pritlačeného k najzadnejšej stene stajne obkolesený plameňmi. Sústredil som sa, zahnal som strach a obehol som stajňu po vonkajšej strane aby som bol na opačnej strane steny, ku ktorej bol pritlačený Vergílius. Vraví sa, že proti ohňu sa má ísť ohňom, a tak som koncentroval svoje magické sily, a hodil som ohnivú guľu do steny, za ktorou stál Vergílius. Výbuch urobil dieru, cez ktorú som vbehol do stajne, schytil som svojho brata od plameňov, ktoré boli každou sekundou väčšie a vytiahol som ho von. Paholci a koniari, ktorý v tej chvíli prišli sa nás ujali a niektorí začali hasiť stajňu. Pamätám si už len krik. Moja sestra Lucia asi vtedy úspešne pobudila celé panstvo. A aj si pamätám svojho otca ako sa ujal situácie a plač mojej matky ako striedavo hanila Vergília za jeho hlúposť a mňa chválila za odvahu a múdrosť, predtým než som upadol do bezvedomia od toľkého dymu. S odstupom času mi matkino správanie počas toho nešťastného večera vždy príde veľmi vtipné.

      Mágia je veľmi nebezpečná vec, a hlavne pre mladých Mágov Smrti akým je môj brat. Celý môj rod má mágov. Táto nebezpečná stránka mágie je platidlom za to, že môj rod môže existovať, pretože bez mágie by všetci v mojej rodinne boli iba obyčajnými poddanými. Na ďalší deň som kráčal záhradami ruží, cez nádvorie k ošarpanému panstvu mojej rodiny. Na to, že sme vlastnili erb, sme nemali veľa peňazí. Môj praotec bol Conde, moja prateta Condesou, takisto ako moja sesternica z ďalekého pokolenia. Avšak môj otec bol iba obyčajný hildago, najmladší z noblesného rodu. Mal titul Don, ale iba z láskavosti, a k tomu pekné panstvo spomedzi všetkých v Ravenskej ríši, ale okrem toho nemal nič. Nemal veľa peňazí, a nemal žiadnu moc. Len panstvo a meno rodu. Takisto ako ja, lenže vtedy sa blížilo mojich šestnásť rokov, a podľa miestnych zvykov, som zavŕšil detstvo a stal sa zo mňa mládenec. V tom čase, v hlavnom meste, v Ravene, sa diali veci, nie ako tu, kde bol väčšinou pokoj, až nuda by som povedal. Túžil som tam byť, chcel som zažívať vzrušenia každý deň. Och tá hlúpa mladosť. V Ravene boli Mágovia Smrti a Mágovia Života, ktorý študovali svoje remeslo do najväčších detailov. Boli tam mladí muži a ženy, ktorý chodili na bály, karnevaly, poľovali a zápasili. Dvor sa hemžil radcami, ktorý ovplyvňovali politiku ríše.

      V tomto zasnení som začal uvažovať o sebe. Bol som predsa len skúseným mágom, pretože nikdy som nesklamal svojho otca, keď prišiel za mnou aby ma niečo naučil. Po toľkých súbojoch, som bol najlepším duelantom v našom rode. Naučil som sa čítať ľudí vďaka tomu, že som ich sledoval na našom panstve a naučil som sa ako dosiahnuť svojho úmyslu. Niekto by povedal, že som manipulátor, ale ako by som prežil vo svete plnom intríg? Predsa som len snil o tom, že raz budem dvoranom, a tak naučiť sa hrať hru o trón, bola veľmi potrebná vec. Avšak, na druhej strane, nemohol som sa sústrediť nad knihami, vždy ma uspávali. Nikdy som si nedokázal zapamätať mená kráľov a roky a miesta významných bitiek.
-"Som ja, Wolfer, najstarší syn rodu de Rosa, súci na dvor?", pýtal som sám seba mnohokrát. Avšak v jeden deň, priletel motýľ. Nie však hocijaký. Modré, žlté, zelené, a červené boli bežné. Avšak tento bol purpurový, a podľa legendy plnil priania. Zaželal som si aby som zažil dobrodružstvo, ktoré by oživilo život v krajine, hoc aj za cenu jej zničenia, pretože som chcel vypadnúť z tohto bohmi zabudnutého kraja, ale chcel som aj aby moja rodina sa mala už dobre. Motýľ odletel s mojím želaním, ktoré vyslyšal.

   Nič sa nedialo prvých pár dní, a pomaly som sa zmieroval s tým, že nebudem mať Bál Dospelosti, tak ako každý šestnásťročný šľachtic, v ktorom si nielen môže nájsť ponuku na dobrý sobáš, ale je aj oficiálne predstavený šľachtickému dvoru. Prestával som veriť na motýle ktoré plnia priania, jediná nádej, že ma toto môže vytrhnúť z môjho nudného života, až do príchodu môjho strýka Erena a tety Leony. Rozhodli sa, že budú financovať môj Bál Dospelosti, keďže moji rodičia si ho dovoliť nemôžu. Bol som nadšený.

    V deň mojich šestnástich narodenín, moji rodičia očakávali hostí a rozprávali sa s tetou a strýkom. V mojej útulnej, avšak skromnej izbe som sa pripravoval na môj debut, a môj štrnásťročný brat Dante mi pomáhal s výberom šiat. On bol vždy takou urozprávanou dušou. Zaviazal mi šnúrky a ukázal mi zrkadlo. Pamätám si svoje krásne, mladé modré oči, ktoré boli doplnené mojou stuhou a lemom, a moje hnedé gaštanové vlasy, ktoré podtrhoval môj nový, hodvábny purpurový kabát. Otec založil časť majetku aby som si mohol dovoliť sponu z nefritu, ktorou som si pripevnil kravatu. Bola to krásna spona, ktorá ako keby žmurkla zakaždým keď som sa pozrel do zrkadla. Cítil som sa staršie než som bol. Dokonca aj môj štrnásťročný brat Dante bol zo mňa hotový. Pamätám si ako mal viac nadšenia než ja, keď som bol už hotový s obliekaním a pripravený ísť vítať hostí. Pamätám si ako som stál s matkou a otcom, vítajúc hostí a príjimal ich poklony. Každý bol oblečený v tých najlepších šatách, vo formálnych kabátoch, v krásnych plášťoch vo farbách dúhy. Každý sa na mňa usmieval, ale niektorí na mňa hľadeli súdiaco. Samozrejme čo som mohol čakať, bol som vo veku súci na ženenie. Niektorí v mojom veku sa snažili zo mnou zaflirtovať. Tiež som flirtoval, avšak len trochu, predsa len v mojej blízkosti stála mama a teta. Ach, tie nesmelé pohľady a červené tváre :-D.

      Na môj Bál prišlo mnoho prominentných šľachticov, a pekných mladých mužov súcich na ženenie. Vítanie hostí snáď trvalo hodiny, avšak za mojím chrbtom bola zábava v plnom prúde. Niečo som zachytil z klebiet hostí, napríklad pohoršenia nad dcérou Dona Petrarcu, ktorá odmietla najlepšiu ponuku na sobáš. Taký je už zvyk. Buď dvoríte, alebo ste dvorený. Avšak aby ste dvorili, potrebujete peniaze, a ľudia vás väčšinou posudzujú podľa majetku a podielu moci na ríši. Avšak je aj vínimka. Bohaté a mocné rodiny môžu dať svojím deťom majetok aby si sami založili rodinu, či rody, avšak to nebol prípad mojej rodiny, lebo sme neboli ani jedno ani druhé. Dcéra Dona Petrarcu sa nadéjala za Doňou Leou, ktorá však bola chudobnejšia než moja rodina. Klebety vraveli aj o Done Medey, ktorá mala aféru s Donom Matiasom, čo nebolo prípustné pre väčšinu ľudí, pretože ona bola Mágom Života a on Mágom Smrti. Bolo to neprípustné, lebo zvyk dovoľoval sobáše a aféry len vo vlastných kruhoch. Samozrejme, výnimkou bol Kráľ Rothar I., ktorý ako Mág Smrti, si musel zobrať za kráľovskú manželku Mága Života. A keďže kráľov rod je vždy sobášený s mágmi opačnej mágie, tak to znamená že ich dieťa muselo byť Mágom Života, a tým pádom pravým dedičom trónu. Vždy to tak bolo. Avšak nášmu kráľovi  potratila ďalšie dieťa v tej dobe, a jediné dieťa je Mágom Smrti, ktoré nemôže byť nástupcom na trón. Niekto spomenul medzi rečou, že kráľ mal nemanželské dieťa, ktoré bolo Mágom Života a volalo sa Erik de Castanela, avšak moja teta Leona, zmenila tému, lebo podľa nej počúvalo tento rozhovor priveľa mladých duší. Keby len vedela čo spravila!

    Avšak aby som nepredbiehal, po úmornom vítaní som sa rozhodol ísť ku skupinke, ktorá klebetila o Erikovi de Castanelovi, avšak osud to takto zamýšľal, keďže vtedy môj úmysel zistiť niečo o ňom viac prerušil môj strýc. Nikdy neviete ako sa životy skrížia, a je dobré vedieť vopred o každom a všetko.

    Môj strýc predniesol prípitok, so správou, že Kráľ si ho pozval na dvor za jeho služby aby odmenil ho tými najkrajšími komnatami v paláci, a očakáva aj mňa na Jesennej Dvornej Slávnosti. Bol som nadšený, pretože to bol najkrajší dar na moje narodeniny, aký som len kedy dostal.

     Na ďalšie ráno pri raňajkách mi strýc Eren hustil svoje múdrosti a poúčal ma. Sľuboval si odo mňa vplyvnejšiu pozíciu a lepšie svetlo na meno nášho rodu, ak si vyberiem správneho ženícha. Takáto príležitosť bola len raz za život, a neoženiť sa počas Slávnosti by bolo úplnym nevyužitím možnosti. Veľmi som mu bol za to vďačný. Dokonca aj Dante na mňa vtedy spoliehal, pretože ak by som mal nejakú moc a majetok, zaručovalo by mu to lepšie ponuky na sobáš. Usmieval som sa a prikyvoval, avšak moje srdce túžilo po nevídanom dobrodružstve. Za dva mesiace mi ušili plášte, kabáty, šály, pančuchy, podväzky, prezdobené čačky z peňazí môjho strýka a ani som sa nenazdal a už bol čas vyraziť. Mama a teta Leona sa rozhodli, že by ma mal Dante doprevádzať, keďže nikoho som na Dvore nepoznál, tak som ho mal mať ako spoločnosť a keďže bol ešte primladý aby sa mu dvorilo, a tak aspoň mohol odsledovať ako to chodí na Dvore. Najprv ma predstava, že budem pod dozorom svojej tety nenadchýnala, ale Dante bol naopak príliš nadšený. Bol som otrávený z jeho prítomnosti v Ravene, pretože som mal schémy a plány a ako som už povedal, Dante je urozprávaná duša, už od malička a ako je vidieť, zostalo mu to dodnes. Pamätám si ako som totálne hluchý z jeho džavotania počas cesty do hlavného mesta, zjedol po príchode kúsok večere a okamžite zaspal. Jediné čo ma vtedy potešilo, bola myšlienka nasledujúceho rána na Kráľovskom Dvore...

Pre nasledujúcu kapitolu kliknite sem.

Úsmev

V mesačnej noci keď všetko už stíchlo,
už len ostali srdcia a tie bijú rýchlo,
tak začína príbeh o najlepšom dni,
o veciach o ktorých už málo sa sní.

Slzy čo plnili vodou neveľa údolí,
o nezbednej kráske spomedzi šúpolí,
o ceste dlhej míle na počet krokov,
o láske ktorá trvala vyše tisíc rokov.

Možnože dlhšie a možnože menej,
nevedno či červenej a či sťa bledej,
stále však odvážnou za hocijakých liet,
tou, čo bola pre moju dušu nebeský chlieb.

Možno, že ti príde ten príbeh o duchoch,
o nejasných nociach, o hádkach a vzruchoch,
no finta je v tom, že srdcia sa snúbili,
a koniec koncov, z pravdy sme ľúbili.

A pri listoch, ktoré nám písala jeseň,
bola to óda a tá naša pieseň,
a príbeh čo začal sa prvým listom,
v nejasnej hlave a v srdci hmlistom.

A koľkokrát si sa spýtala ako to je,
s očami šteniatka, ktoré ťa miluje,
hádala si odpoveď na toľko otázok,
lebo si chcela mať prekrásny obrázok.

A rýmy len zo samoty pomaly tečú,
a odpoveď po volaní už vôbec nečuť,
a len tie rýmy keď som tú sám,
je jedinou vecou, ktorú ti dám.

No keď vidím to tvoje prekrásne antré,
zmení ma v človeka a stanem sa Dantem,
si srdce, ktoré mi priniesol čas,
a z toľkej krásy prichádzam o hlas.

Raz keď sa vrátiš, bude to krása,
a možnože pochopím čo je to spása,
no teraz len bež, a pamätaj si,
že som bol prvý čo pohladil Ti vlasy.

Snažím sa prísť na vzorec lásky,
no načo mi je poznanie na zbytočné otázky?
Možnože sa až prílišne tvárim,
že nebolí ma že sa ti bezo mňa darí.

Umieram každý deň, keď na teba čakám,
a svoju dušu oddávam mukám,
no v kútiku duše nič iného niet,
len nádej, že už toto je tých posledných tisíc liet.

Takýto príbeh spomedzi anjelov,
o nezbedných povahách lesných danielov,
bol ich najkrajším životným obdobím,
a len hviezdy vedia či sa to obnoví...

Život je kniha kníh, a toľko má kapitol,
je čudné že toľký dej, ani jeden nekvitol,
tak možnože je čas zabudnúť na sváry,
a vyčariť si úsmev na našej tvári...