Nech čítajú

Máš slová čo by zmenili svet, no ostávaš ticho,
celý život si bol tichým, bojíš sa že ťa zakríknu rýchlo,
avšak ak ťa nik nebude počuť, ako začujeme tvoj hlas?
Sme len obyčajný ľudia, taký ako ty, neboj sa nás.

Srdce ti ručí ako levy, tak prečo krotíš svoj hlas?
možno že sme každý iný, no kto by sa hanbil za nás?
Máš svetlo, ktorým zaháňaš tiene, tak ho neschovávaj,
ak nevieš si pomôcť, nechuti sa nepoddávaj.

V noci budíme susedov, keď spievame svoj blues,
nech si na nás pamätajú, aj my sme tu, v zajatí múz,
ak pravda je zakázaná, tak sme potom rebeli,
nevšímaj si ostatných, hlavne nebuď nesmelí.

Zoberme rádio a telku, a pusťme  si náš hit,
je čas povedať našu verziu, holú a bez ulít,
niet sa čoho báť, budem spievať s tebou,
ne si iba sochou, nebuď tvárou nemou.

Sme nádherný a krásny ľudia, tak prečo sa bojíme?
Nachádzame svoje hlasy, tak využi šancu a spievajme,
Spieva a krič, dokiaľ tie slová neuschnú,
daj to na papier a neboj sa, ľudia sa im nevyhnú.

Zelená

Pokiaľ by kvapky z rosy na sene,
padali ako perly z prírody,
aj keby pristáli v niekoho mene,
rátali by sa v ďalšie náhody.

Tak ako perie čo letí stodolou,
alebo kura čo prv zbadá slnko,
radosť a šťastie je úlohou detailov,
čo spravia nám deň a zo života klbko.

Lúče sa ryjú pomedzi listy,
a v sade sa dvíha jarný peľ,
niečo ti chýba? Chceš si byť istý?
nedvíhaj stále neskorý chmeľ.

Zastaň však na chvíľu a pohliadni na lesy,
kde sa tak netrápia ako mestá a dediny,
zatancuj valčík s tým čo Ťa desí,
zbav sa však ega a klamstva neviny.

Nie je to v poriadku, no hlavu maj hore,
láska je umenie v tom tanci duší,
hoc zničená duša vyplače more,
čo leží jej vo vnútri, málokto tuší.

Buď listom zo stromu, čo kvitne Ti večne,
ktorý je istotou matky prírody,
ustroj si slávnosť, rozdávaj vence,
dbaj si na skutky, a kašli na odchody.

Buď mladou labuťou na Vínnom jazere,
či ružou spomedzi kríkov ľalií,
na konci je život podobný medzere,
využi svoj vymedzený počet stadií.