streda 4. septembra 2013

Princezná

Sedíš na fontáne otcových snov,
a hľadíš na lístie čo zdobí nám nov,
a ako lupene čeríš vodnú hladinu,
čakáš na pokojnú vôňu Jazmínu.

Lístie sa vôkol ihrá vo vetre,
v rukách máš holuba, čo sa ti neprie,
rozmýšľaš nad tým či poslať tu správu,
z červenej stuhy, pre radosti davu.

Vlasmi kreslíš noty pod oblakmi,
nikto ich nespieva, stratené sonáty,
v srdci máš ohník stotisícich včiel,
a v hlave máš myšlienky prastarých diel.

Hmkáš si ságu nedeľných duší,
v hrudi ti srdce pokojne buší,
hoc ty si nádej budúcich liet,
leto ti končí keď jesene niet.

Hrejivé srdce so železnou rukou,
ukuté z básní boľavých zvukov,
stojíš na hranici pekiel a neba,
pohľad máš ľalie a srdce z chleba.

Spomínaš na básne čo prestali znieť,
a otváraš láskavých spomienok sieť,
si dielo čo samo po stvorení kričí,
ako myšlienka od Leonarda Da Vinci.

Ružami ruža čo uzrela svetlo,
čo hanbí sa dotyku no šíri to teplo,
užívaš chvíle tých pokojných dní,
pred dobou keď každý už spí.

Z labutej duše nevychádzajú slzy,
pretože ju netrápi čo ju už mrzí,
a ako vták je slobodný v lete,
našla si pokoj vo večnom lete.


Žiadne komentáre :

Zverejnenie komentára