Gerinatloa a Entleona

A on v ten, deň súmraku a úpadku dňa,
kde choroba času stíha nás denne,
duša sťa v lete ľadového sileňa,
s ťažkosťou snívaš o hrách na sene.

Ako to myslieť? Hľa, tu je otázka,
veruže nejediných hier od Shakespeara,
detské ruky čo držiac sa povrázka,
ako na zamate položená staroveká lýra.

A pes či vlk pred krajinou slnečníc,
sa ako motýľ vo vetre s radosťou ihrá?
Nuž pomedzi tance nemnohých nevoľníc,
svoj nebeský kúsok hľadá si myrha.

A nech si to postavíš na slavný Babylon,
nanovo budovať ten zatratený majestát,
na stadií počet si prešiel si milión,
no nezakopol si ani o jednu z prapodstát.

Honba za krásou tej slávnej Beatrice,
je pre niekoho ta skutočná nedeľná homília,
avšak pred odletom stúh a svadobnej holubice,
si zabudol na hľadanie svojho Vergília.

Lež... čo poeta chcel vravieť,
o ránách pred nocami osudu,
temná je tá polnočná háveď,
keď koná sťa iba z čistého popudu.

Jedno, dve krídla, a potom vášeň,
to znamenia bohov si nevedomky dal,
a takýto zmysel, ako má báseň,
si pochopiť musí každý už sám.

Lež... chcel by si pomoc od svätej Lucie,
s krídlami ušitých z tónov Toledy,
nepýtaj radu od pocestnej Marzie,
keď vidíš že spieva vianočné koledy.

Ani sa nedívaj do očí kráľovny,
ktorá svoju ríšu škrtá si v rukách,
zo stajní vyber a zapriahni pohony,
lebo El Dorádo sa topí už v mukách.

Krvavá modrá na stenách chrámu,
zdobí sa šperkami pre tvoj zrak,
tak ako milenec obťažká dámu,
tak našou slobodou je ohnivý vták.

Na konci poémy čo svetom sa šíri,
nezáleží na poslednej note notára,
na každom strome sedia nám výry,
a na zem dopadá ruža z oltára...


...tancuj a tancuj vo víre hudby, lež tvoj ruka spočinie v zemi, či v kotlinách pekla či vo vrcholoch v nebi, najväčšou hrozbou sú vždy len tí nemí...

Lov

V húštinách ľalií a pod koreňmi snov,

vo svete krásnom, sťa iného niet,

v dobách, keď v srdci máš úplný nov,

a na jazyku máš pár tichých viet.

Keď cíti sa sám aj tvoj vlastný tieň,
nachádzaš zábavu v bláznivých menách,

opusť svoj svet, nuž inakšie mieň,

lebo svoj osud píšeš po zničených stenách.

Nehľaď na závoj tvoriaci sochy,

ktorý zub čas i tak len zničí,

pokiaľ však áno, zrátaj si kroky,

dokiaľ len víchor Ti v živote fičí.

So strunami času a ružami nádeje,

opíjaš sa krásou hrozného smilstva,

čakáš na Satyra kedy ti naleje,

srdce máš iné, budúcnosť hmlistá.

Pozeráš po tvárach ktoré sú nemé,
a čakáš na slovo lásky od kameňa,
hlava je prázdna a hoc je to zrejmé,
každého opustí tá mladosť jeleňa.

Priznaj sa, že stojíš tak na chvíľu,
opantaný volaním budúcich liet,
vyraz už sám, nečakaj na vílu,
lebo už času pomaly niet.

V jeseni kašmíru a posledných zvonov,
čakáš na lúke v zajatí oblakov,
sleduješ v diaľke nemálo honov,
srdce si zbavil pavúčích povlakov.

Povedz mi pravdu, či nechceš žiť takto,
zbavený lovenia, a nebyť už lovený,
hoci si myslíš, že si žil krátko,
ver mi že s láskou si bolesti zbavený.

A už nebudú básne, o konci leta,
a  o vôňach budúcich podvečerí,
tak ako radostné je malinké dieťa,
srdce sťa vlna sa láskou nám rozčerí.

Avšak to pýcha diablom nám daná,
núti nás ku činom ktoré nás trápia,
preto vždy hľadáme zajtrajšie rána,
a iné myšlienky dušu nám uchopia.

Je to beh na míľu, nie vždy však zelenú,
a niekedy zbytočne čakáme na šťastný koniec,
každý však túži mať Trójsku Helenu,
a byť v jej stáde zabitých oviec.

Každý žne vysoko, hoc nižšie je šťastena,
po búrlivom období je vždy nový deň,
pamätaj na to, že láska je zelená,
pozri si do vnútra a preži si sen.

Miazga sŕdc

Čakal som na zázrak zoslaný anjelmi,
a hľadal som lásku v útrapach skál,
teba som našiel tancovať s vílami
a život s tebou je veselý bál.

Celá sa mi dávaš a ukazuješ mi lásku,
a ja sa snažím vnímať to majstrovské dielo,
pre teba som zhodil svoju nejednú masku,
a chytil som do rúk to básnické pero.

Len s tebou som tým, kým naozaj som,
a ako bylina mesiacu ti nesmierne verím,
počúvam sdce s pritichým hlasom,
a keď som sklamal, tak ja sa zmením,

Ľutujem chvíle bez tvojho dychu,
keď spoločne sme zastavili čas,
dni bez teba sú vdychy bez výdychu,
a neviem sa nabažiť tých tvojich krás.

Ak slnko vyjde čo i len deň bez teba,
ver mi že ma to hlboko mrzí,
nechcem ti ublížiť, nech zničím seba,
po líciach by mi tiekli horúce slzy.

Nechcem ťa sklamať, lebo ti verím,
a s celého srdca sa učím ťa milovať,
a keď sa mesiac dotkne nebeských perín,
chcem sa s tebou na chvíľu milovať.

A čo tam po chvíľe ktorá sa vytratí,
to radšej ti srdce dám za večnosť,
dúfam, že naša láska sa nestratí,
nesmierne stojím o tvoju nežnosť.

A ak by si chcela čo i len v sny dúfať,
ver mi, ja ťa v nich uistím,
mňa nestratíš, má ťa kto milovať,
moja láska ti život poistí.

Viem ako chutí sklamanie,
chuť je horká, sťa samotná trpkosť,
milujem naše spoločné vnímanie,
sveta zhnitého až na kosť.

Lenže ty si moje svetlo,
pri ktorom kašlem na svetské vnímanie,
pri srdci mám stále teplo,
a nie je nič sladšie ako naše milovanie.

Milovanie sŕdc, ktoré nik nezničí,
a verím na lásku bez smietka,
som šťastný a aj srdce mi kričí,
lebo srdcia sú lásky klietka.

Hádanka II.

Nikdy sa toho nezbavíš,
ani to nikdy nestratíš,
nemôžeš to vyrobiť,
nemôžeš to zahodiť.

Nemôžeš to iba tak mať,
musí ti to niekto dať,
ten kto Ti to iste dáva,
tvojím najlepším priateľom sa stáva.

Je to obojstranný meč,
no aj tá najsladšia reč,
romanca dvoch tiel,
aj idea majstrovských diel.

Je to väčšie ne ž hory,
je to divšie než tvory,
je to najkrajší majetok,
tak povedz mi, čo je to?

Princezná

Sedíš na fontáne otcových snov,
a hľadíš na lístie čo zdobí nám nov,
a ako lupene čeríš vodnú hladinu,
čakáš na pokojnú vôňu Jazmínu.

Lístie sa vôkol ihrá vo vetre,
v rukách máš holuba, čo sa ti neprie,
rozmýšľaš nad tým či poslať tu správu,
z červenej stuhy, pre radosti davu.

Vlasmi kreslíš noty pod oblakmi,
nikto ich nespieva, stratené sonáty,
v srdci máš ohník stotisícich včiel,
a v hlave máš myšlienky prastarých diel.

Hmkáš si ságu nedeľných duší,
v hrudi ti srdce pokojne buší,
hoc ty si nádej budúcich liet,
leto ti končí keď jesene niet.

Hrejivé srdce so železnou rukou,
ukuté z básní boľavých zvukov,
stojíš na hranici pekiel a neba,
pohľad máš ľalie a srdce z chleba.

Spomínaš na básne čo prestali znieť,
a otváraš láskavých spomienok sieť,
si dielo čo samo po stvorení kričí,
ako myšlienka od Leonarda Da Vinci.

Ružami ruža čo uzrela svetlo,
čo hanbí sa dotyku no šíri to teplo,
užívaš chvíle tých pokojných dní,
pred dobou keď každý už spí.

Z labutej duše nevychádzajú slzy,
pretože ju netrápi čo ju už mrzí,
a ako vták je slobodný v lete,
našla si pokoj vo večnom lete.

Jeruzalem

Prichádzať do mesta na mulici,
kde palmami Ti mávajú na ulici,
kde ťa na kolenách prosebne velebia,
a na druhý deň o tebe vôbec nevedia.
Miesto, ktorému pomáhaš ochotne,
a potom sa v mukách trápiš nevinne,
tam kde od teba pomoc žiadajú,
a ako platidlo ti bolesť dávajú.
Prečo sa trápiš? Telo Ti zoderia!
Prečo to robíš? I tak Ti neveria!

Lebo ich milujem, preto to robím,
sú moje deti a šťastie im tvorím,
sú vyvolený a mnou stvorený,
nebeský svet im bude otvorený,
hoci ma znivočia, hoci ma zabijú,
v hĺbke srdca ma predsa len milujú,
vďaka mojej krvi ich spasím,
a temný plameň im v srdci zhasím.
A to nielen im, ale aj u tých a aj vo Vás,
majte na pamäti deti, Milujem Vás.