vonku sa blýska, hoc nepočuť, hromy,
a tam pod dubom postava osamelá stojí,
rinie z nej chlad a každý sa jej bojí.
Kostené ruky a dych chrapľavý,
krvavé ostrie a krok ťahavý,
strhaný kabát a pohľad desivý,
zmrazený strachom a pocit kliesivý.
Na hrob padá rosa pomaly,
nejeden žiaľ kvapol z pŕhľavy,
no pri hrobe podivný vír sa krúti,
nech nejde tam ten, kto bojí sa smrti.
Kabát, hrob, strach a kosa,
a predsa že smrť nechodí bosá,
nemilosrdne šľiape do cesty,
a ihneď končí všetky neresti.
Potom sa zdvihneš a prvú ju uvidíš,
chytí ťa za ruku, hoci ju necítiš,
jej kroky pomalé ťa zaiste desia,
vedie ťa do pekla, alebo tá kde sú nebesia?
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára