21 ruží

Vieš, že pokiaľ takto žiješ,

že za niečím sníš, a za niečim sa biješ,

avšak srdce každého človeka túži,

a chce len tých svojich 21 ruží.

Život ti plynie, stále máš boj,

miestami v žalúdku máš motýlí roj,

stojíš blízko vatry, čo spálil ťa do dňa,

no ty pri nej stojíš a desíš sa jej ohňa.

Zúfale sníš o dotyku prameňa,

To čakáš od sochy, ktorá je z kameňa?

Veríš lžiam vyrytým do kníh,

a blúdiš sám ako osamelý mních.

Nevnímaš ruže, hoc ťa aj poškrabú,

rany sú jediné, čo v živote neklamú, 

a v momente smrti chceš skúsiť to znova,

no šanca už odišla, šťastie si schoval.

Modrasté nebo Ťa v duši len bolí,

kamenné srdce Ti o hlade horí,

namiesto nádeje čo okolo krúži, 

daj svojmu srdcu tých 21 ruží.

Kamennou ruinou nikdy nebudeš,

hoc slzy roníš a  i tak nikdy neplačeš,

ak sa Ti život už nadobro zhnusil,

21 ruží je to, čo si neskúsil.

Naziel: Kapitola 1. : Návrat

Pre predchádzajúcu a zároveň aj prvú časť kliknite tu.
 


-"Sedím a koukám, jak zvrácenej podzim, stromům svlíká jejich šat. Přemejšlim o tom co s náma bude, a malinko chce se mi spát...", zaspieval si potichu ženský hlas a preryl polnočný pokoj, ktorý bol i tak rušený dažďom a občasným autom. Tentokrát bolo ticho až na zvuk niekoho kto vysypával sklenené odpadky do plechového kontajnera. Cigaretový dym pomaly stúpal do výšky tej už vráskavej tváre poznačenej krutosťami života. Jej žlté tielko moklo od zblúdilých kvapiek odrazených od zábradlia balkóna v súlade s rytmom stúpajúcej pary od hrnčeka mätového čaju. Napriek všetkej ponurej atmosfére, sa na tejto tvári zračil úsmev.
-"Ivet, čo robíš zo svojím životom, dievča, no tak.", povedala si ženská postava pre seba.
-"Iveta, si len ďalšia šialená mačacia žena, s kopou mačiek, ktorá je sama celý život, a takých je možné nájsť v každom americkom panelákom sídlisku. Ty razíš tento trend na Slovensku, nemáš a neznášaš mačky a ešte stále si ako tak pri zmysloch. A vlastne už ani nie, keď sa rozprávaš sama zo sebou.", dodala si pre seba. Zasmiala sa ironicky, zahasila cigaretu o popolník vyrobený ešte za éry komunizmu a vošla dnu. Škrípajúca parketová podlaha doprevádzala jej kroky do spálne. Iveta sa neobťažovala prezliecť. I tak už mala kopu prádla na pranie a len pár čistých vecí, tak prečo vlastne plytvať? 
Hodila sa do postele, zabalila do paplóna akoby do kukly a pozrela sa von oknom. Dážď ešte neustal, a tak chvíľu ešte sledovala tanec lístkov stromov pred panelákom, pokiaľ zaspala. Začalo sa jej snívať o tom ako sa so svojím ex-priateľom fotia okolo pyramíd. Iveta chytila za ruku svojho ex-priateľa, a vošla do jednej z pyramíd a tam sa ocitli na rodinnej oslave starých rodičov zo všetkými príbuznými. Sadla si za stôl a začala sa s nimi rozprávať. Rozprávala vtipy, smiala sa, ukazovala scénku kde jej strýc Michal sa snažil opýtať Angličanky po záhorácky, že kde je obchod. Po chvíli odišla za sestrou do záhrady, a tá sa jej ospravedlňovala za to čo jej urobila a aká ku nej bolá hnusná, poobjímali sa v slzách navzájom sa ospravedlňujúc, natrhali mrkvu, a popod ruky šli naspäť do domu. Iveta sa ocitla v kuchyni svojho bytu, a akoby idúc z balkóna položila mrkvu na linku, a šla do obývačky opýtať sa svojich kamošiek zo strednej či si nedajú kávu. Vypočula si objednávky a odišla do kuchyne, urobila kávu z mrkvy, dala šálky na podnos a otočila sa smerom ku obývačke a nastala tma.
         V tom nastal vreskot o hlasitosti dvoch motorov lietadiel a pred ňou sa objavila obrovská hnusná vrieskajúca tvár, potetovaná rôznymi symbolmi, s tesákmi a s čiernymi očami. Jej koža bola farby 4 týždňovej mŕtvoly. Iveta sa strhla zo spánku a rýchlo zasvietila lampu pri nočnom stolíku. Celá roztrasená sa chvela v posteli a snažila sa predýchať to čo práve videla. Po chvíli vstala, vybehla pred vstavanú skriňu na konci postele a začala ju zúrivo prehrabovať. V jej rohu našla pilulky, ktoré jej predpísal doktor, a tak si ich ihneď zobrala za hrsť. Vydýchla si a oprela sa hlavou o zárubňu skrine. Tie tabletky nebrala už dlhšiu dobu a preto si nahovárala, že to je dôvod jej zlého sna. V tom niekto silno zaklopal na dvere od jej bytu. Iveta ustráchane podišla k dverám a pozrela sa cez kukátko. Na chodbe nebolo rozsvietené a tak nikoho nevidela. Dotkla sa opatrne dverí, ťažkým dychom zarosovala zárubňu, snažiac sa o rázny tón, hoci nebol presvedčivý, sa opýtala:
-"Kto je tam?", snažiac sa zatajiť ťažký dych, dúfajúc, že toto tiež nie je iba sen.
-"Iveta, to som ja Ivo.", odvetil mužský hlas za dverami. Iveta si vydýchla. Spoznala ten hlas jej najlepšieho kamaráta s ktorým vyrastala. Časy sa zmenili, pretože to už nebol ten malý bucľatý Ivko, ktorého si pamätala. Teraz to bol kus chlapa, ktorému by "dala", avšak jedine opitá, pretože mať niečo s kamošom, by jej prišlo trápne. Obdivovala jeho postavu a hlavne jeho nakrátko oholenú bradu ktorá niesla jeho tvár. Tiež sa jej páčili sa jeho oči avšak nikdy o ňom ako o "niečom viac" nerozmýšľala. Koniec koncov bol policajt, a k tým mala bezdôvodný odpor.
-"Ivo? Čo tu robíš o tejto nočnej hodine?", spýtala sa Iveta začudovane.
-"Iveta, prosím ťa otvor nechcem to rozoberať tuna cez dvere.", povedal Ivo. Iveta rozsvietila na chodbe a odomkla všetky zámky na svojich dverách od bytu.
-"Čo sa deje?", spýtala sa Iveta prekvapene vpúšťajúc Iva dnu.
-" Ivi, prosím ťa obleč sa.", povedal Ivo priveľmi vážne na túto nočnú hodinu.
-"Ivo, čo sa to...", začudovane sa opýtala Iveta, avšak nestihla dokončiť vetu, lebo Ivo ju zahriakol.
-"Prosím ťa nepýtaj sa teraz, pretože nemôžem ti nič povedať, obleč sa a poď so mnou dole.", povedal Ivo vážne. Iveta sa začala báť, lebo začala tušiť niečo zlé. Pozrela sa mu do očí, a bez slovka sa otočila a zobrala  na seba bundu, nové rifle a kabelku s dokladmi a mobilom. Vyšla zo spálne a Ivo ju už čakal pred schodmi  pred bytom. Iveta za ním vystrašene pozrela, zobrala kľúče a zamkla byt z vonku. 
-"Ivo, šak povedz mi čo sa deje, prečo si prišiel za mno u služobne? Azda si myslím že si zaslúžim vysvetlenie keď sa za mnou dotrepeš tak neskoro v noci?!" vyzvedala Iveta s náznakom strachu v hlase. Ivo ju ignoroval a mĺčky kráčal popred ňu. 
-"Nastúp si dozadu.", povedal Ivo vážne, držiac pritom vchodové dvere, ukazujúc na jeho policajné auto. Iveta sa naňho pozrela zakryla si hlavu rukami, pred dažďom a pobehla k autu. Ivo ju nasledoval. Iveta nastúpila, zabuchla dverami a zháčila sa.
-"Ahoj Ivet.", pozdravil ju známy ženský hlas.
-"Natália? Čo ty tu robíš? Čo sa to deje? Ivo kam ma to veziete? ", začala už Iveta nervózne vyzvedať, a pritom sa nalepila na mriežku, ktorá oddeľuje zatknutých od vodiča.
-"Ivet, počuj hlavne sa teraz upokoj." upokojovala ju Natália, pokojným hlasom, no zo slzavými očami. Natália bola jej sesternica, s ktorou tvorila partiu na základnej spolu s Ivom, avšak na strednej sa ich cesty rozišli. Iveta s Ivom si tam vytvorili novú partiu, avšak tá sa tiež rozpadla po strednej no na výške spolu s Natáliou vytvorili ďalšiu, tentoraz bez Iva. Natália bola žena s výraznými perami, modrými očami a s postavou ako bohyňa, hoc bola tak isto stará ako Iveta, čo jej aj vlastne niekedy závidela. Stali sa nerozlučnými odkedy všetci traja opustili vysokú školu.
-"Č..Čo... Čo sa stalo?", opýtala sa Iveta teraz už v miernej panike, ktorú sa snaží zadržať. Natália jej chytila ruky a pozrela sa jej do očí.
-"Ivet... Ivo dostal hlásenie a tak prišiel za mnou aby som Ti bola oporou, vieš, Ivo dostal hlásenie o autonehode... a... ide o tvoju mamu..", vraví Natália koktajúc.
-"...Je v poriadku?" povedala Iveta s hrčou v hrdle, pretože sa obávala toho najhoršieho. Natália sklopila zrak a zavládlo ticho.
-"...oh nie...", povedala Iveta v momente, keď si bolestne uvedomila, čo sa stalo. Auto zastalo a Iveta vyšla von. Keď zbadala vrak, strnulo k nemu podišla. Spodná pera sa jej zatriasla a pocítila slabosť v nohách. Keby niet Natálie tak spadne na zem. Zdesená sa otočila a svetlá sirén akoby zbledli a celý svet sa zastavil. Uvidela svoju matku ako ju pomaly zazipsovávajú do mechu na mŕtvoly. Iveta sa vytrhla a rozbehla sa k nej, padla na kolená a začala jej hladiť tvár a hlasno vzlykať  Natália prišla k nej a začala ju objímať. Ich slzy zmýval dážď na tvár Ivetinej nebohej matky. Jej strata ju bolela každým, vzlykom čoraz viac a viac.
-"Ivi, poď, musia ju odviezť, odveziem Vás teraz na stanicu, na krátke vypočutie." dodal po chvíli Ivo s kamennou tvárou. Ivo a Natália pomaly odtrhli Ivetu od jej matky a naložili ju do auta. Iveta celú cestu plakala a zavýjala na Natáliinom rameni. Keď auto zastalo pred policajnou stanicou, Natália zobrala Ivetu pod ruku a spolu s Ivom odišli do jeho kancelárie. Ivo im urobil horúci čaj, a zabalil ich do diek čo mal poruke.
-"Iveta, prosím ťa teraz sa sústreď, povedz mi kam šla tvoja mama a prečo mala tak naponáhlo.", opýtal sa Ivo pokojne hľadiac Ivete do očí. Iveta s neprítomným pohľadom hľadela do stola a občas zavzlykla.
-"J..Ja...Ja neviem.", odpovedala Iveta vzlykajúc.
-"Ako vieš že mala naponáhlo?", opýtala sa Natália držiac Ivetu za ruku.
-"Mala na sebe župan, a išla príliš rýchlo na to aby vybrala tu zákrutu, niekam sa musela strašne ponáhľať.", odpovedal Ivo upokojujúca a začal hladiť Ivetu po rameni.
-"Iveta, nespomenula ti mama niečo? Nevolala ti?",opýtal sa jej upokojujúco.
-"Ja... ja... mala so byť lepšia na moju mamu. Nemala som sa na ňu hnevať za to ako ma odsudzovala a ako ma vnímala. U.. Určite by mi potom aj zavolala, a povedala by mi čo sa deje. Nemala som byť hlúpa. Ma.. Ma... Mala som sa jej po tých troch týždňoch ozvať, a nehrať sa na tvrdohlavú." zavzlykala Iveta.
-"To je v poriadku Ivi, ty zato nemôžeš, tu máš, odpi si z čaju.", povedal Ivo upokojujúco. Iveta si poslušne odpila z čaju.
-"Ivi, a nemáš ani šajnu kde by mohol byť jej manžel?" spýtal sa Ivo.
-"Myslela som si, že kde je v tejto chvíli. A nie je náhodou jedným z vás?", povedala Natália stískajúc Ivete ruku. Iveta mala horší vzťah zo svojím otcom. Bol na ňu hnusný kvôli jej "jedinečnosti". Preto každý akceptoval fakt, že ho za svojho otca neuznávala. Hlavne potom, ako videli ako sa ku nej správa.
-" Snažili sme mu sa dovolať, poslali sme mu aj správu, no má vypnutý mobil, začíname mať pocit, že je nejako do toho zamotaný.",odpovedal Ivo.
-"Ako?.. čo nie?...ja... ja... neviem kde je... on bol milý ku nej, len ku mne nie...nie.. on nemohol...", zavzlykala Iveta a začala sa chvieť.
-"Pozri Ivo čo si urobil. Vieš čo? Sám vidíš, že nie je schopná vypovedať v tejto chvíli. Zavez nás ku nej domov, a potom sa ti ozveme, keď nás niečo napadne." povedala Natália vyčítajúc.
-"Prepáč Ivi, dobre, tak keby niečo nové tak si voláme, len ťa prosím Ivi podpíš tuna len niekoľko papierov o prevzatí pozostalosti čo sme na mieste nehody našli. Do výpovede uvediem že nemáte poňatia o príčine nehody.", povedal Ivo. Iveta trasúcimi rukami dopila čaj a podpísala pár papierov, a niektoré častovala aj slzami. Natália zobrala pozostalosti a potom odišli a nastúpili do auta. Ivo ich odviezol k Ivetinmu bytu a počas jazdy sa Iveta trochu upokojila. Natália podopierajúc Ivetu ju odviedla do jej bytu a usadila ju do obývačky. Chvíľu pobudli v objatí až nakoniec Natália sa spýtala:
-"Ivi, máš víno?"
-"V chladničke.", odpovedala Iveta smutne a zamyslene hľadiac do stola. Natália šla a naliala obom trochu vína.
-"Ivi, potrebuješ trochu voľna, nasťahujem sa teraz k tebe, lebo i tak ma vyhodil majiteľ, kvôli meškajúcej splátke, ale nebolo to mojou vinou, ale na vine bola účtáreň v robote. I tak potrebuješ spoločnosť, plus zatiahnem nás teraz obe pokiaľ ťa to aspoň trochu neprejde, čo ty nato?", spýtala sa Natália.
-"Ako chceš.", odpovedala Iveta s nezáujmoma s prázdnym pohľadom.
-"Pozri Ivi. Som tu pre teba. Keď budeš niečo potrebovať, tak ani mi nevrav, lebo ja už ti budem na ceste po to čo potrebuješ. Ok? Budeme žiť ako na výške, a všetko bude fajn.", povedala Natália chytiac Ivetu za ruku a hľadiac jej do očí. Iveta  zodvihla zrak, pozrela sa na Natáliu a stisla jej ruku.. Posnažila sa aj o úsmev, a na danú situáciu, to bol celkom úspešný pokus.
-"Ráno napíšem šéfovi, že beriem si dovolenku.", povedala Iveta smutne.
-"Dobrá holka.", usmiala sa Natália a postrapatila Ivetu po vlasoch ako za detských čias.
-"Idem sa teda osprchovať ty si bež ľahnúť, bola to dlhá noc a zaslúžiš si odpočinok.", povedala Natália a postavila sa.
-"Naťi?", spýtala sa Iveta.
-"Ano?", odvetila Natália.
-"Prečo sme si do piči nezobrali dáždniky?",spýtala sa Iveta. Naťa sa pozrela na Ivetu a začala sa smiať. 
-"Ty vieš prelomiť ľady , Ivi, tak ako za starých čias, haha.", zasmiali sa a Naťa odišla do sprchy aj s vínom. Iveta medzitým si odsŕkla s vína a zamyslene sa pozerala hodnú chvíľu na podlahu. Potom sa načiahla za pozostalosťami a začala sa medzi nimi prehrabávať. Medzi nimi našla svoje staré kresby svojho imaginárneho kamaráta, ktoré jej mama schovávala a zakazovala kresliť, a ktoré aj boli príčinou niekoľkoročného sedenia u psychiatra. 
-"Vaňko...", povedala nahlas. To ju zaujalo a zamyslela. Otočila jednu z kresieb, na ktorej bola čierna postava pri jesennom strome, pozerajúc na západ slnka. otočila ju a na nej bol nápis na ktorý si nespomínala. Pozrela sa pozorne a prečítala ho nahlas:
-"Padá mi hlava pak cejtim jak někdo, lehce mě za ruku vzal. Blázen či voják, jak maškara divná tam stál, tak pozvem ho dál.", skončila vetu s údivom. Pozrela sa na strop v duši hľadajúc odpoveď.

Láska z duše

Si krásny úsmev, z nebies poklona,

ako krásny lúč svietiš, krásy opona,

čo urobí mi deň , tak šťastným o sebe,

našiel som svoj kúsok, našiel som ho v tebe.

Lež ďaleko si na počet stadií,

obíjmam Ťa v duši za zvuku rádií,

ignorujúc tu modernú nôtu ich tiel,

vo sne sa ti dotýkam tvojich červených pier.

A ako slnko cez okna katedrál,

och bože láska, Ty si môj viteál,

prenáramne držíš srdce môjho života,

pri tebe som básnikom, a žiadna chorota.

No vedz že ta ľúbim, a chcem byť na dohľad tvojich očí,

lebo tam kde si ty, moje srdce tam lásku zočí,

ten nádherný duch a telo ako z básne od Ovídia,

moja duša už nehľadá svoj večný meridián.

Poviem ti to znovu, hoc po niekoľký krát,

viem že som zhrešil, no ty ma máš rád,

ty jediná vieš čo je v mojom srdci skryté

odmietol som to čo v pamäti mám vryté.

Jediná vec čo chcem je to čo nespravím,

neznášam hriech vo mne, dúfam že sa napravím.

Robím mnoho vecí, ktoré mi odlákali osud,

ak slová moje klamú, tak prosím, moju dušu nesúď.

Bohyni Slovanov

Ó, konečne si slobodná Slávia,
z pút a jarma si sa oslobodila,
Ty si vydržala, no bolesti ťa ťažia,
čo Ti Tá Bohyňa sváru spôsobila.

Týraná, znásilnená a k Zemi pripútaná,
si sa zodvihla do výšin nebeských.
Nech zaznie pieseň buď uvítaná,
a prejdi popri zboroch anjelských.

Konečne sa Ti do rúk koruna dostala,
a zasadla si právoplatne na trón,
svoj ľud, svoj národ si tak zastala,
a trýzniteľov našich si vyhnala von.

Do lesov a húštin, kde hladovali vlci,
a takto si im potravu poskytla,
aby pri tvojej obrane nestáli ako tĺci,
si im večné a vzájomné puto ponúkla.

Ó, konečne si slobodná Slávia,
Ó, počuj ako velebí ťa ľud.
Zatiaľ čo spojenci zlosynov trávia,
ďalším už chystáš posledný súd.

Ó Slávia, tebe len tá sláva patrí,
kŕmili Ťa len trpkými hroznami,
no už nám sa v diaľke Zlatý vek jatrí,
a preto oslavuj, lebo si vítaná krajanmi.

Prečo?

Odkedy Slnko nad mesiacom svieti?
Kde rodí sa tma? Kde splodila deti?
A odkedy je tma v hlbokých moriach?
A prečo vo výšinách vtáci švitoria?

Načo sú hory a potoky ich?
Prečo mám závrat a hlboký dych?
Prečo tá láska tak nádherne ničí?
Prečo mi srdce tak strašne kričí?

Prečo si krásna ako práve novolunie?
Prečo sa teším na naše popoludnie?
Prečo mi sa mi svet ihneď zatočí,
keď sa mi milo pozrieš do očí?

Prečo chcem s tebou pod mesiacom nocovať?
Lebo ty jediná si ma naučila milovať...

Nebo

Kde rastú stromy zelené,
a šumí v diaľke vodopád,
sú  stvorenia priam nádherné,
každý to tam má iste rád.

Tam kde vedú schody posmrtné,
tam kde pravý život začína,
tam kde sú duše nevinné,
kde vládne radosť a nevina.

Tu sú všetky hriechy smrteľné,
až na tu pýchu diabolskú,
tu užívať si je dovolené,
tu nezabudneš na lásku.

Keď ti to miesto ukážem,
až sa raz zasa stretneme,
znovu uveríš, že ťa milujem,
no kedy to bude, nevieme.

Život je pred tebou, uži si spásy,
zabudni na bolesť, čakám ťa,
lebo tu tieto úžasné krásy,
sú pre teba a pamätaj: Milujem Ťa.

Filmová scéna: Kráľ a Jor

       Podvečer v kráľovskom paláci. Neznámy kráľ sedí na svojom vysokom tróne so zlatým stolčekom, ku ktorému vedú zlaté schody a povznesene až pyšne sa obzerá v zrkadle v jeho pravej ruke, pričom si obtáča svoje kadere okolo prsta. Je približne v strednom veku. Je veľmi pyšnej povahy a to až tak, že po celom jeho kráľovstve je známe že radšej odoprie iným akoby mal odoprieť sebe. Má na sebe drahé šaty z tých najdrahších látok a drahé kamene, šperky a prstene. Koruna je zlatá a plná drahých kameňov. Jeho miestnosť kde má trón, je osvetlená západom slnka, ktoré sa prerýva cez okenné tabule s červenými zamatovými závesmi a dopadajú na podlahu zo zlata a tiež na perzský koberec, ktorý sa mu vinie od zlatého trónu až po východ z miestnosti. Zrazu počuť drnčanie brnenia. Kamera sa otočí z kráľa na východ z jeho miestnosti kde má trón. Vo dverách sa zjaví jeden z kráľovej čestnej stráže. Je to človek čestný, plný disciplíny a poslušný svojím pánom. Jeho brnenie sa nápadne podobá na Templárske, avšak okolo drieku má oviazané tri stužky, ktoré znamenajú jeho hodnosť veliteľa, a ktoré vejú pri jeho rýchlej chôdzi. Je vystrašený a ponáhľa sa ku kráľovmu trónu, a lúče súmraku, ktoré prechádzajú cez okenné tabule trónnej miestnosti mu prebehávajú cez tvár. Veliteľ pokľakne pred schodmi ku trónu, a zo strachom v hlase mu oznamuje, že prichádzajú cudzinci, ktorý chcú kráľa vidieť. Kamera teraz ukazuje kráľa, zospodu a v zábere vidno temeno prilby veliteľa. Kráľ otočil hlavu k veliteľovi akoby z hnusom a povýšeneckým hlasom sa ho pýta prečo ho otravujú pri jeho práci. Kamera sa otočí na veliteľa, ktorý zdvihol hlavu a od toho, že je celý roztrasený mu kvapky potu stekajú po tvári a po jeho brnení. Veliteľovi strach berie slová z úst, ale nakoniec zo seba vytlačí že cudzinci chcú s kráľom hovoriť a vraj je to súrne. Pohľad na kráľa, ktorý si podá zrkadlo zo svojej pravej ruky do ľavej a položí zrkadlo na zlatý stolček vedľa trónu. Povýšenecky sa pozrie na svojho veliteľa a z hnusom mu vraví že nemá čas a nech cudzincom, za svoju námahu a cestu, dá pár zlatiek. Kamera sníma veliteľa, ktorý je neustále vystrašený, a preto neznesie kráľove opovrhovanie a zakričí že je to vážne, a kráľ by sa mal s nimi stretnúť. Spätný pohľad na kráľa. Kráľ sa zarazí. Kráľ sa zdvihne z trónu. Kamera sníma, jeho drahú obuv ako pomaly a ladne kráča dolu schodmi. Prichádza ku veliteľovi. Pohľad na kráľa ako sa skláňa ku veliteľovi a neskôr prestrih na jeho tvár ako šepká do veliteľovho ucha vetu v zmysle:

,, Ty sa opovažuješ, rozkazovať kráľovi?´´ pričom sa kladie dôraz na slovo ,,kráľovi?´´. Veliteľ celý bez seba hľadí do zeme a kmitá pohľadom po zemi, čo znamená že si uvedomil že ,,prekročil hranicu tolerantnosti´´. Ustrašene dodá že by sa o to nikdy neopovážil. Kráľ sa zodvihne a rozkáže mu aby vstal a odišiel to urobiť. Kamera teraz sníma veliteľa, ktorý sa mu pokloní a rýchlou chôdzou odchádza z trónnej miestnosti. Nasleduje záber na kráľa, ktorý sa povrchne usmeje na odchádzajúceho veliteľa. Zopne si ruky a spokojne vykročí po svojom perzskom koberci  smerom k východu. Záber zhora. Kráľ po štyroch krokoch rozpaží ruky a začne sa točiť okolo vlastnej osi po celej miestnosti. Miestnosťou sa ozýva jeho smiech. Záber teraz sníma kráľa spredu akonáhle sa prestal točiť a zastavil sa pár metrov od schodov k jeho trónu. V pozadí nastal dymový výbuch. Kráľ sa strhne. Kamera sníma kúdoly dymu ktorý sa rozplývajú až nakoniec sa objavia štyri postavy, v ktorých kráľ ihneď spoznáva bohov. Prvá postava je mužská. Je vyšportovaná. Má na sebe červenú róbu  so železnými plátmi okolo ramien a veľký opasok z čiernej kože a zlatou prackou okolo svojho pása. Na hlave má helmu zo zlatými rohmi a miesto pravej ruky má sekyru, podobnú kedysi tým barbarským, lenže bohatšie zdobenú starogermánskymi ornamentmi. Volá sa Yanin a je bohom ohňa.                  Druhá postava je ženská. Má zmyselný pohľad a jej čierne vlasy jej vejú vo vzduchu ako keby bola vo vode, lenže nie až tak neupravene. Z chrbta jej vyrastajú belavé krídla. Je zahalená do svetlomodrej tuniky, ktorá sa jej pri nohách vlní ako kúdoly dymu. Pod tunikou, ktorá sa občasne zvlní pri jej nohách, ujde spod nej kúsok belavého dymu ktorý sa hneď rozplynie, pretože jej nohy sú vzduch. Volá sa Hewa a je bohyňou vzduchu. Tretia postava je opäť mužská. Je to starec z dlhými bielymi fúzmi a bradou. Má múdry pohľad a milý výraz tváre. Opiera sa o drevenú berlu, ktorá má pár lístočkov, a na jej vrchole sedí sýkorka. Je odetý do sivého habitu. Volá sa Jor a je bohom Zeme. Štvrtá postava je ženská. Vyzerá zamyslene, a pôsobí dojmom tichého človeka, avšak výborného poslucháča. Nemá vlasy. Telo jej pokrývajú šupiny modrého sfarbenia, uši má predlžené a vyzerajú ako plutvy. Oči má prenikavé a žlté s kruhovými zrenicami. Medzi ušami a spánkami sú žiabre. Na sebe má oblečené iba chaluhy ktoré jej zahaľujú iba tie najchúlostivejšie miesta. Medzi prstami na nohách a rukách má žlté blany. Volá sa Dwer, a je bohyňou vody. Kráľov povýšenecký výraz a výraz spokojnosti samým zo sebou sa vystriedal s výrazom zdesenia. Kráľ pricupitá k bohom a padne pred ich nohy. Kamera sníma nohy bohov a hlavu kráľa ako sa im klania a bozkáva im ich nohy. Z hlavy mu padá koruna a kotúľa sa preč od záberu. Kráľ neprestáva drmoliť ako ich tu víta. Záber sa vzdiali a sníma všetky postavy. Yanin vraví z veľkým nechutenstvom a opovrhnutím ku kráľovi aby vstal. Kráľ kajúcne vstáva a neustále sa klania. Kráľ sa pýta prečo bohovia ho poctili návštevou a niečo v zmysle že by vystrojil slávnosť. Yanin mu zbrklo odsekne aby bol ticho.
                 Kamera teraz sníma všetky postavy zboku. Jor pristúpi ku kráľovi a otcovsky sa mu chytí ramena zo slovami je čas. Kráľ spočiatku nechápavo strieda pohľady z Yanina na Dwer, z nej na Hewu, a z Hewy späť na Jora, pričom ustúpi krok dozadu. Jorova ruka mu padla z ramien. Kráľ v tej chvíli pochopil, že je čas jeho smrti, pretože pre kráľov chodili len bohovia aby súdili ich panovanie na mieste (pre obyčajných ľudí chodila iba smrť). Kráľ sa kŕčovito usmial. Z jeho úst vyšlo nejasné:,,                    Zaslúžim si večný odpočinok?´´, pričom na čele sa mu objavili prvé kvapky potu. Yanin sa začal rehotať na plné hrdlo. Kráľ sa zľakol a všetci bohovia sa pozreli na Yanina. Yanin sa začal kráľovi vysmievať že v živote nepočul lepší vtip ako bol tento. Dwer sa pozrela na Yanina krivým pohľadom, a ten stíchol. Dwer sa pozrela na kráľa, ktorý zdesením na to čo ho čaká stratil reč. Dwer mu hovorí, že prišli za ním aby si vybral trest. (Nadväzuje na to legenda, kde pri stvorení sveta bohovia prestali viesť ľudí a vymenovali im vládcov. Dohodli sa že, za každým vládcom prídu osobne aby si vybral odmenu za svoje panovanie nad ich deťmi.). Kamera sníma ako kráľ padá k nohám bohom a začína ich odprosovať aby mu dali ešte kúsok času. Bohovia od kráľa odskakujú. Kamera teraz sníma Yanina ako zdrapne kráľa zo zeme a začne sa mu vyhrážať, že mu ublíži, že by mal niesť dôsledky za svoje činy a že nič mu nepomôže, pritom z kráľovi vypadávajú mince z vreciek. Kráľ kričí a začína plakať. Jor chytí Yaninovi ruku a pohrozí mu aby ho položil. Yanin sa upokojí a položí kráľa, pričom mu pozrie hrozivo do očí a odstúpi od neho. Kráľ si utiera slzy a srdcevúco plače. Dwer pristupuje k nemu a dotýka sa jeho tváre. Kráľ sa zľakol a trochu s ním trhne. Kamera teraz sníma tváre Dwer a kráľa. Dwer mu prejde svojimi palcami na rukách cez slzné kanáliky čím mu zastavuje mu plač, pričom mu chápavo pozerá do oči, no nemá v nich zľutovanie. Záber zostáva na kráľovi. Prichádza k nemu Hewa a kamera sníma ich dvoch a bohov v pozadí. Hewa mu začne rozprávať o jeho činoch. Záber zostáva na Hewe a kráľovi, ale po okrajoch záberu sa objavujú kráľove spomienky na jeho činy v šedivastých farbách ktoré sa objavia a hneď sa začnú rozplývať. Vidno v nich ako vydáva rozkaz vojakom a hneď nato nasleduje obraz ako vykrádajú dedinu privysokými daňami. Potom sa objavuje obraz ako ho korunujú a ako sľubuje že sa o krajinu postará a hneď na to je vidieť ako bujaro oslavuje, a kupuje drahé maste zo zahraničia na svoju tvár, pričom mu pod okenicami zámku hladuje obyvateľstvo. Kráľ si uvedomuje svoju chybu z Hewinho rozprávania a obrazce sa rozplynú. Kráľ v tejto chvíli prijal rozhodnutie bohov. Kráľ sa otáča k zvyšným bohom. Vraví im že je zmierený a že vypočuje ich tresty, pričom zhadzuje svoj drahý hermelín a odhadzuje svoj zlatý náhrdelník. Pristupuje k nemu Yanin a chytí ho okolo ramien. Celý vysmiaty s ním zatrasie, no kráľ smutne hľadí do zeme. Yanin sa mu nakloní k uchu a začne mu rozprávať o jeho treste. Záber sa priblíži na kráľovo čelo a zmení sa hneď na záber, ktorý ukazuje kráľovu predstavu o Yaninovom treste. Kráľ kričí v bolestiach a naokolo sú plamene. V pozadí počuť ako Yanin rozpráva kráľovi o treste. Záber sa hneď skončí. Záber sa rýchlo vzdiali od čela kráľa. Kráľovi sa objavil na čele pot. Slušne Yanina odbije so slovami o svojej čistej a krásnej tvári a nechce ju mať poškodenú. Yanin sa mu pozrie do očí a hovorí mu, že nech si to ešte rozmyslí a odstúpi. Zo záberu ku kráľovi pristúpi Hewa, zo zmyselným pohľadom, a fúkne mu trochu fialového dymu pred oči. Kráľ sa zastrie zrak. Začne kašľať a pýtať sa jej čo robí. Trochu sa zapotáca ale udrží rovnováhu. Hewa sa prenesie ku kráľovi, ktorý trochu od nej odstúpil. Ruku si položí na jeho rameno a zmyselne naňho pozrie. Začne mu rozprávať aký trest mu prichystala. Záber zakryje kúdol dymu. V zábere je teraz kráľ, ktorý lieta sem a tam. Vždy padá, vždy sa otačá no nikdy nedopadne. Vetry sa s ním hrajú ako s páperím. V pozadí počuť ako Hewa rozpráva kráľovi o treste. Záber sa priblíži na je ho ruky ktoré najmenšie prúdy rozrezávajú a vytvárajú mu tak drobné ranky a jazvy. Záber zmizne ako kúdol dymu. V zábere je kráľ a Hewa. Kráľ začne ťažko dýchať a Hewa sa mu pozrie na hruď a potom do očí zo zvedavým pohľadom. Kráľ ju odsunie zo slovami nechce si vysušiť a poničiť svoju tvár. Hewa sa len usmiala a otočila sa za Yaninom a odišla k nemu. Ku kráľovi pristúpila Dwer. Tá sa mu pozrela do očí skúmavým pohľadom. Dwer mihne rukou pričom za sebou zanecháva stenu vody. Záber sa priblíži do steny vody a stmavne. V pozadí počuť ako Dwer rozpráva kráľovi o treste. Na zábere vidieť ako kráľ sa víri v obrovskej gule vody. Prúdy v guli  vody sú nesmierne silné a neustále sa s kráľom hrajú. Kráľ precitne a záber sa vzdiali. Kráľ odstúpi zo strachom od Dwer a tá za ním s očakávaním pozerá. Kráľ ju odmietne z dôvodu že jeho tvár by príliš zvlhla. Záber  ukazuje na odchádzajúcu Dwer, ktorá sa tiež usmieva ako Hewa a míňa Jora, ktorý sa približuje ku kráľovi.                            Medzitým je slnko skoro pod obzorom a  miestnosť stmavla. Jor pristúpil ku kráľovi ako otec. Prišiel k nemu s úsmevom a zahľadel sa kráľovi do očí. Kráľ nevedel čo má od neho čakať tak sa mu zahľadel do očí tiež, ale plný neistoty. Jor prehovoril ku kráľovi pomaly a pokojne. Mávol palicou pred kráľom a záber sa zmenil. V zábere je vidieť ako kráľ nosí ťažký balvan, kedysi sopečnou krajinou, kde obloha bola čierna od ťažkých mrakov. Záber sa vzdiali a vráti sa na Jora a kráľa. Kráľ sa zo zamysleným pohľadom pozrie na Jora a potom pozrie do zeme. Otočí sa  k Jorovi a odpovie mu, že súhlasi z jeho trestom, pretože si nemá ako pri jeho treste poškodiť tvár. Začína sa všetko triasť a rozmazávať. Záber sa zmení ako kráľ pozrie hore, a potom už padá bezdnou jamou.                        Okolo neho je vír farieb. Kráľ dopadne na tvrdú sopečnú skalu. Vstane a otrasie sa.
                   Pozrie pred seba a uvidí Jora ako stojí na vyššej skale. Jor mávne palicou a sýkorka vzlietne. Záber sníma ako sýkorka letí a ako pristane na pleciach kráľa. Kamera sníma kráľa, ako mu zo sýkorky na jeho pleciach vzniká balvan a zväčšuje sa. Kráľ ide ku Jorovi, avšak cesta sa mu predlžuje. Kráľovi každým krokom balvan oťažieva. Záber sníma ako sa kráľ vlečie kameňom malou uličkou medzi čiernymi útesmi. Kamera sníma ako kameň sa zväčšil, kráľ to nevydržal a tvárou spadol na stenu čierneho útesu. Kráľ sa pomaly a otrasený dvíha zo zeme a chytá sa za tvár. Tvár ho páli od sivého piesku zmiešaného s popolom a začne kričať. Tvár má poškriabanú a zaliatu krvou. Objaví sa pri ňom Jor. Kráľ sa pozrie naňho, potom na svoje ruky od krvi. Jor si čupne a a chytí kráľa za plece. Kráľ pozrie naňho. Jor kráľovi vysvetľuje, že keby nebol zahľadený do seba tak, a keby ešte dával pozor na dôležitejšie veci ako svoju tvár, tak by tu nebol. Záber ukazuje balvan ktorý sa mení naspäť vtáčika. Vtáčik priletel na Jorovu berlu a sadol si na ňu. Kráľ prestal plakať. Jor sa mu prizná, že keby si vybral (záber ukazuje ako by to v skutočnosti vyzeralo) Yaninov trest, tak by mu horelo iba telo no tvár nie. Keby si vybral Hewyn trest,( ďalší záber ukazuje ako by to v skutočnosti vyzeralo) tak by hlavou bol zakliesnení o skalu a vetry by sa mu hrali len s telom, takže tvár by mal v poriadku.                    
                          Keby prijal Dweryn trest, ( ďalší záber ukazuje ako by to v skutočnosti vyzeralo) tak by mu hlava trčala von z vodnej gule, aby mohol dýchať. Záber sa vracia na Jora a kráľa. Jor položil ruku na kráľovo plece a hovorí mu, že keďže si vybral jeho trest tak tu mal pochopiť že sebeckosť je zlá vlastnosť a že inde by trpel už naveky. Záber sníma Jora a kráľa s pozadím kde sa objavia bohovia s kúdolom dymu. Všetci sa usmievajú. Kráľ je zarazený. Jor sa dotýka kráľovej tváre a tvár sa kráľovi vracia do pôvodného stavu. Kráľ vstal užasnutý a zničený. Jor ho objal. Kráľ pochopil že okrem toho čo mu Jor povedal, že musí všetko zlé napraviť. Okolie začína jasnieť a kráľ sa objavil na podlahe svojej miestnosti. Záber sa začne vzďaľovať. Rozprávač dodáva že všetko sa odvtedy zmenilo a kráľ už nebol egoista. 

Hľadá sa múza

Takže momentálne ma opustila múza a potrebujem seriózne znovu nakopnúť, takže uvítal by som Vaše návrhy o čom napísať báseň. Taktiež píšem básne pre niekoho komu by ste ich chceli poslať. Vaše návrhy mi môžete poslať na:

Facebooku: https://www.facebook.com/matus.hris.3

Twitter: https://twitter.com/HrisMat

Gmail: matt.hris@gmail.com ,do predmetu uveďte BASEN.

Čo šťastie pre mňa znamená

Možnože na začiatku sa budeme smiať,

a možnože ku koncu budeme kliať,

avšak ja verím každej knihe čo som čítal,

a aj tvojím slovám keď som sa pýtal.

Pamätáš na mesiac na nebi?

A na slzami ofŕkané steny?

A na tie spomienky čo sa stratili,

no v mojej hlave prežili?

No predtým než môžem byť,

ukázal som Ti ako chcem žiť,

Ver mi či nie, ukázal som aj Im,

čo pre mňa je šťastím, zmier sa s tým.

Kedy Ťa znovu uvidím?

Kedy Ti tvár pohladím?

Milujem však tvoje činy,

avšak nie nás, som niekto iný.

Och a ten mesiac na nebi?

a plač čo ti tvár počarbí?

Sú to už spomienky, ktoré nám odišli,

avšak v spomienkach sme sa nerozišli,

A predtým než vôbec môžem žiť,

ukázal som každému kým chcem byť,

Ver mi či nie, ukázal som aj Im,

čo pre mňa je šťastím, zmier sa s tým.

Ver mi či nie, ukázal som aj Im,

čo pre mňa je šťastím, zmier sa s tým.

Inšpirované Amy Macdonald: What happiness means to me

O smrti

Fučí vietor, a mŕtve sú stromy,

vonku sa blýska, hoc nepočuť, hromy,

a tam pod dubom postava osamelá stojí,

rinie z nej chlad a každý sa jej bojí.

Kostené ruky a dych chrapľavý,

krvavé ostrie a krok ťahavý,

strhaný kabát a pohľad desivý,

zmrazený strachom a pocit kliesivý.

Na hrob padá rosa pomaly,

nejeden žiaľ kvapol z pŕhľavy,

no pri hrobe podivný vír sa krúti,

nech nejde tam ten, kto bojí sa smrti.

Kabát, hrob, strach a kosa,

a predsa že smrť nechodí bosá,

nemilosrdne šľiape do cesty,

a ihneď končí všetky neresti.

Potom sa zdvihneš a prvú ju uvidíš,

chytí ťa za ruku, hoci ju necítiš,

jej kroky pomalé ťa zaiste desia,

vedie ťa do pekla, alebo tá kde sú nebesia?

Odyssea: Cesta k božstvám...

Pôjdem až tam, kde slnko vychádza,

a nový deň sa rodí,

a dôjdem k palácu, kde slnko zachádza,

kde ďalší deň si splodí.

Pôjdem až tam, kde vychádza mesiac,

a nová noc vystrieda deň,

a dôjdem k nemu na Jasene visiac,

proti nemu som tupý ako peň.

Potom do hôr zájdem,

za hlasmi výkrikov a stonaní,

a práve Jeho tam nájdem,

plného bolestných volaní.

A tak túlavými cestami,

sa dostanem do podsvetia,

zhovárať sa s dušami,

kde ťa rozumom osvietia.

Dôjdem až k tej veľkej bráne, 

kde počuť výkriky a šum,

neviem čo tam majú v pláne,

stojí mi nad tým všetkým um.

Pozhováral som sa s inými,

hoci ma nepoznajú,

oni sú však hnevlivými,

oni sa nezabávajú.

Vychádzam von do nášho sveta,

predo mnou však stojí On,

vysoká je jeho päta,

o to vyšší je aj On.

Odchádzam do morskej hĺbky,

tam budem mať pokoja,

tam už život nie je tŕpky,

tam sa mi túžby ukoja.

oni si tam v radosti,

robia veľké oslavy,

zabávajú sa do sýtosti,

a tak kašlú na mravy.

Utekám späť na Zem,

po odpočinku túžim silne,

na Zemi však už viem,

že nenájdem ho ani mylne.

Pomaly domov odchádzam,

cestovania bolo dosť,

pokiaľ sa ja pozviecham,

nezabudnem na radosť.

To čo mi cesta dala,

aj ma naučila mnoho,

sám sebe trikrát chvála,

poviem si to iste stroho.

Budúcnosť

Čo je to tá budúcnosť,

keď aj slepý po nej pátra,

a zavládne ho strnulosť,

a rozpáli sa túžieb vatra.

Tak čo je to tá budúcnosť,

aj keď sama vojde do dverí,

ty preukážeš ku nej cnosť,

a tvoja duša uverí.

No čo je to tá budúcnosť,

Ktorá v diaľke život končí.

Je to akási iná mocnosť?

Ktorej smrť nehľadí do očí?

Potom čo je to tá budúcnosť?

Prečo nám niečo stále chystá?

Káže jej to zbabelosť,

alebo snáď je iba rasista?

Nuž čo je to tá budúcnosť,

 a okolo nej tie otázky?

Ovplyvňuje ju prítomnosť,

a neťahá za povrázky.

Tak toto je tá budúcnosť,

ta naivná strana knihy čistá,

sami sebe sme si mocnosť,

a toto už viem dozaista.

Balada Germilionu: Sága nemých duší: Wolferion (1. časť)

Luna nám svieti,

hviezdy nám blikajú,

Amor ta letí,

kvety nám voňajú.

V staručkom lese,

kde žijú víly,

pri chladnom plese,

tam by sme žili.

Tie noci prebdené,

by nespočítal nik,

opísať sny nádherné,

je už môj zvyk.

Kde dúha sa končí,

príbeh sa začína,

nech šepot sa skončí,

svetlo sa zhasína.

V tom kraji divokom,

kde nie je zlá sila,

kde nehrozili zánikom,

kde smrť nekosila.

Žil jeden hrdina, 

čo veľkú silu mal,

milovala ho krajina,

on nikdy nesklamal.

Raz, smrť prišla k nemu,

nedočkavá a hladná,

prihovorila sa k nemu,

priveľmi chladná:

"Poď so mnou duša biedna ty nie si jediná, 

musím ďalšie pozbierať, kým ubehne hodina,

tak sa nebráň odvekým pravidlám,

ja som šťastná že už ťa mám."

On pozrel sa jej do očí,

ta kde oči má mať,

stáli k sebe zoči voči,

kto z nich bude kráľovať?

"Mám zbraň ostrejšiu než meč,

a to pretože poznám tvoju reč,

mňa nemôžeš poraziť,

ty nemôžeš zvíťaziť,

pretože moja zbraň neničí, ale tvorí

preto tvoje telo zhorí,

hoci si zabíjať povolána,

bola si niekedy milovaná?"

"Netuším čo je to láska,

mňa netrápi táto otázka, 

ja mám pocit jediný,

páliť za sebou dediny,

a brať ľudské životy,

zosielať smrteľné driemoty,

ja zotrvám pri tejto kázni,

lebo to je prapor víťazný."

Bili sa tri hodiny,

udiala sa veľká spúšť,

ľudia slzy ronili,

kde sa bili, tam je teraz púšť.

Ona svojou kosou blisla,

on ju mečom zastavil,

tajne ho tam prekliala,

zbavila ho všetkých síl.

On bezvládne leží na zemi,

od bolesti ťažko vzdychá.

"Tak tu ma máš, tak si ma vezmi"

On sa smrti neostýcha.

Ona kosu zdvihla do výšin,

posledný úder zasadiť,

On mečom sa jej dotkol slabín,

už nemohla zvíťaziť.

Na zem padla ako strom,

"Tak ti treba ty čarodejka!"

Zrazu sa ozval veľký hrom,

Jeho dušu si neodvliekla.

Zmizla preč, no nie navždy,

prezradil to jej temný hlas,

išla inde páchať vraždy,

no vráti sa poň raz a zas.

K hrdinovi prišla jeho milá,

spája ich tá zvláštna sila, 

prišla mu telo uzdraviť,

a jeho dušu nežne pohladiť.

"Mesiac sa usmieva, hviezdy nám blikajú,

a naše srdcia, v láske nám plávajú.

Hviezdy už blikajú a mesiac svieti,

milujeme sa ako dve deti,

ako dve deti láskou vždy spojený,

ach, aký je ten čas lásky nádherný,

ako dva holúbky spolu hrkútame,

a to len preto, lebo sa veľmi milujeme,

vravím si ako sa to len stalo,

lebo takých duší je na svete málo,

som vďačná že si, že vôbec jestvuješ,

že dýchaš, že spíš že veľmi ma miluješ."

Ona mu ústa otvorila,

v jeho lásku sa utvrdila,

nežne ho na čelo pobozkala,

lebo ho veľmi milovala.

Zobrala si ho na plece,

do postele si ho uložila,

telo mal ako vrece,

bolesť už-už pominula.

O dva roky neviem kedy,

keď čierne ruže rozkvitli,

Ona prišla ako vtedy,

mala to v tam pamäti.

Zvestovala: " Až do Súdu!

Nevyhneš sa tak osudu, 

osud ten sa nezmení,

tvoja duša zle pramení."

On jej na to: "Hrozná si!

Vyťahám ťa za vlasy?

Sám si strojcom svojho šťastia, 

zlé myšlienky ťa dnu chrastia!"

Ona na to: "Čo vieš človek úbohý!

Ochvíľu si nebohý!

Kto má pravdu? Ty či ja?

Ochvíľu všetci uvidia!"

Boj to bol však neurputný,

zničil zas všetko na blízku,

smrti to boj nevyhnutný,

nik však nešiel k bojisku.

Sekala kosou ako divá,

trafiť ho však nemohla,

to tá jeho sila iná,

zvíťaziť mu pomohla.

Zmizla zase ako hrom,

niečo sa dozvedela,

padla ako statný strom,

to už predtým vedela.

"Čo ja budem nedôstojná, 

čo ja budem bojovať,

však mágia je teraz vhodná,

ona bude rozhodovať."

Preklínala, zaklínala,

kliala ako šialenec,

okúzlila, očarila,

blíži sa jeho koniec.

Postihla ho veľká smola,

postihlo ho nešťastie,

padol na zem ako oková,

tam kde tráva nerastie.

Prišla si poň zas,

s víťazným úsmevom,

Okolo sa šíril mráz,

zakryli ho saténom.

Už plakali najbližší,

už mu pohreb strojili, 

mŕtvy bol aj smrti milší,

všetci slzy ronili.

Prišla k nemu láska jeho,

nemôže už žiť bez neho,

vyronila sa z oka slza, 

tá sa vzduchom ladne kĺza.

A keď pristála na tvári,

jej milého už posledná,

zabudla na jeho sváry,

Jeho láska nádherná.

On zrazu sa oživil,

otvoril oči modré,

a nežne jej prihovoril,

slová lásky zvodné:

"Milujem tvoje nežné očká,

ústa ako rozprávočka,

vlásky ako pramienky,

ušká ako snežienky,

ľahučká si ako rosa,

po mysli mi chodíš bosá,

netreba sa strachovať, 

lebo ťa ma kto milovať."

Smrť sa mala zbesnieť,

od zlosti až vykríkla,

nemohla ho ani vidieť,

víťazstvo si zakríkla.

Nepríčetná zmizla preč, 

napadlo ju čosi zvláštne,

zahriakli si svoju reč,

už nie je plná temnej vášne.

"Ak nezničím jeho telo,

čo by moje "srdce" chcelo,

utrápim mu dušu Jeho,

Ona nemôže žiť bez neho!"

O tri roky, počas Luny,

keď divý vlci zavyli,

ticho vejú púštne duny,

Jeho lásku zabili.

Jeho srdce už nebije, 

jeho duša je na kúsky,

veru sa mu ťažko žije,

keď už je bez lásky.

Vydal sa do divých hôr,

vyvraždiť lesy planiny,

Jeho dušu trápi bôľ,

má len cieľ jediný.

Chcel nájsť smrť krvilačnú,

no ta pred ním utekala,

nalíčila mu lesť príznačnú,

Jeho duša plakala.

Kričal na ňu:" Pliaga kde si?

Chcem ísť s tebou no ty tu nie si!

Bojíš sa, že ťa zničím?

Od bolesti strašne kričím!"

Zakliala však jeho milú,

do temnej hory mesačnej,

vyvolala strašnú silu,

k Jeho láske úžasnej.

Odišla preč za Jeho láskou,

konečne vyhrať pripravená,

ten mesiac nechala s jeho láskou,

čo nebola od cesty unavená.

"Tu som!": skríkla pliaga,

"Tvoja duša sa mi v ostrí jagá,

poď a nebudeš podvedení,

budeš za láskou zavedený."

On zničený, láskou zničený,

šiel za ňou ako ovečka,

no stačil moment nepozorný,

už navždy zavrel viečka.

Smrť sa zaradovala veľmi,

dosiahla vždy to čo chcela,

zasypaný jarnými peľmi,

jeho láska až zamdlela.

Rozžialená, ubolená utiekla od Smrti,

Aby vzala jeho telo chladné,

niesla ho až tam, do rodnej vlasti,

niesli ho jej ruky veľmi slabé.

Krajina bola vo veľkom smútku,

a za spevu vtákov, vône lupeňov,

mu zaspievala pieseň vskutku,

veruže tu poslednú.

"V úderoch času je bolesť živá,

na nej spočinula láska sivá,

a ak sníva srdce zúfalé,

tak o bosej láske na bále,

o labutiach bez perutí,

o svete čo sa nekrúti,

s tebou mi je chvíľka milá,

v úderoch času je bolesť živá.

V úderoch času je bolesť živá,

na ohnivom plameni je láska divá,

a ak v mesačných nociach tancuje,

medzi vílami sa raduje,

ju nepohltí ani vodopád,

ju neudupe ani mračno stád,

s tebou, nebola láska krivá,

v úderoch času je bolesť živá.

A tak v úderoch času je bolesť živá,

a ak nie je, tak sa sníva,

ktoré černoty dušu trápia,

ktoré tvory v nociach tápia,

ako dať láske bozk úžasný,

a nový svet stvoriť si takto senzačný,

lebo na tento svet sa zle díva,

v úderoch času je bolesť živá."

Keď doznela hudba posledná,

a na jeho tvár padol slnka lúč,

tak táto duša utrápená,

bola na veky vekov fuč.

A ak slnko vyšlo v tento deň,

tak určite pod rúškom tieňa,

opustený je milenecký peň,

lebo zaspalo s ním jeho žieňa.

A z druhej strany záhrobia,

už konečne smrť porazili,

a ich duše nič iné nerobia,

lebo sa v láske uväznili.

A ja čo som bol ich synom,

Vám vravím čo ste si lásku kúpili,

nepite, neopájajte sa vínom,

robte tak aby ste lásku prežili.

Tak toto sú slova môjho otca,

a slová lásky mojej matky,

môj otec nebol žiaden zvodca,

 a nehromadil žiadné statky.

A ja, osamelá duša básnika,

čo v tichosti kričí derie sa von,

hoc plodím lásku, do mňa však nevniká,

vravím: "každý raz prežije svoj Germilion."