Letela víla a tých sedem motýľov,
letela v diaľku za nádejnou chvíľou,
našla však zámok a tak doň vkročila,
a detská hra sa už navždy skončila.
Kráčala víla cez sedem chodieb,
odomkla kľučku a tej zrazu niet,
no vstúpila do izby zranená mečom,
a v hlave jej víri stále to: Prečo?
Kráčala víla po chladnej podlahe,
padala únavou, skončila v úvahe,
avšak keď zdvihla tie svoje oči,
už sa jej hlava od starostí točí.
Zbadala ruže, čiernu a červenú,
a na nich reťaz, chladnú a nemennú,
nad nimi nápis: V úderoch času...
... šťastie je tieňom ľudského vlasu,
Hútala víla ktorú si vziať,
a keď ju vezme, komu ju dať,
a tak keď hútala so svojou chvíľou,
začula hlásoček jedného z motýľou:
,,Prosím ťa, Víla len nesprav hlúposť,
neriaď sa rozumom, sprav si že radosť,
vyber si ružu, ktorá ti svedčí,
ktorá ti telo a dušu vylieči.´´
A keď si víla vybrala čiernu,
zabila city a motýľe vednú,
a motýľ ktorý jej myšlienku dal,
nikdy už nelietal navždy už spal.
A táto víla blúdi sťa bez duše,
telo je písmeno bez onej kartuše,
a miesto cítenia nad všetkým myslí,
a tak kvôli strachu si zničila zmysli,
A keď myslela nad jazernou hladinou,
stala tam sama a s poslednou hodinou,
zbadala že mala na sebe povrázky,
ktoré jej ťahali už mŕtve otázky.
Tie mŕtve otázky boli bez chvíle,
lebo tie otázky boli tie motýle,
nenašli nádej tak ako chceli,
a tak bez nádeje všetci umreli.
Dávala ružu každému človeku,
a tí ju mlátili sťa obludu pravekú,
a tak nádej čaká sama a bez ruže,
vstúpiš si niekto konečne do duše?
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára