Cez okná štvorizbového bytu začína svitať. Prvé lúče jarného slnka dopadajú na ženskú tvár v strednom veku, no jej viečka sa tvrdošijne bránia svetlu. Mala čierne vlasy, nosila okuliare, ktoré ju vždy otravovali a postavu mala ako dvadsaťročná. Otvorila oči a dúfala, že nie je nedeľa. Po búrlivom včerajšku v disco klube by nik nevedel aký môže byť dnes deň. Otočila sa na posteli a rozmýšľa nad tým, či dnes si nedá voľno z práce, kvôli chorobe. Netušila že hľadanie svojej bývalej mladosti pri pohároch s martinim, spolu so svojimi bývalými spolužiakmi na strednej a manželom ju bude stáť toľko energie. Lenivo zdvihne ruku a pozrie sa na svoj budík. Je pol deviatej. Sklamane vzdychne a a zababuší sa do periny.
-,,Žanetka, raňajky sú na stole!´´, radostne kričí z kuchyne jej manžel. Žaneta
sa usmiala. Bohvie čo s nim včera stvárala, keď je taký ochotný a v hlase mu
bolo počuť spokojnosť. Naposledy bol taký, keď sa ich najmladšia dcéra Iveta
odsťahovala do svojho vlastného bytu. Žaneta sa nakoniec rozhodla vstať. Na
sebe mala iba spodné prádlo. Zvesila župan zo skrine a obliekla si ho, potom
ustlala posteľ a šla si sadnúť k svojmu milému ku raňajkám.
-,,No čo, moja, ako si sa vyspinkala?´´, potmehúdsky
poznamenal jej manžel s úsmevom, a na vidličku si nabral ďalší kúsok omelety na
opečený chlieb. Bol to taký starší muž s výzorom mladíka, voľnomyšlienkára. No
proste chlap ako každý iný.
-,,Tebe dneska čo je?´´, poznamenala Žaneta trošku namáhavo a
neveriacky na svojho miláčika Jozefa a posadila sa k raňajkám.
-,,Nič, len som rád, že ťa mám za ženu.´´, povedal Jozef a
naklonil sa k Žanete aby jej dal bozk na líce.
Žaneta sa zarazila nad šálkou čaju, z ktorej sa išla napiť. Pozrela na Jozefa a
s úsmevom dodala.
-,,Nech sa včera stalo čokoľvek, nechcem to už vedieť, ale viem že to bolo
úžasne.´´ , a odpila si trochu z čaju. Obidvaja pozreli na seba a zasmiali sa
nad tým. Po takom dlhom čase im odpočinok padol vhod. Keď dojedli, Jozef vzal
taniere a šiel ich umyť ku kuchynskému umývadlu.
-,,Ó, aký galantný! Dúfam že ti toto správanie vydrží
nastálo.´´, dodala Iveta posmešne. Vstala od stola a šla sa prezliecť do
spálne. Otvorila skriňu a zobrala hneď prvé čo jej padlo do oka. Čierna vesta s
bielou blúzkou s dlhými rukávmi a s tmavomodrými, až skoro čiernymi rifľami.
Poďakovala Bohu za to, že chodila 5 rokov behať do parku a obliekla sa do tých
úzkych šiat. Ako si pred zrkadlom naprávala blúzku, objavila vo vnútornom
vrecku vesty, malý lístoček. Ten lístoček bola letenka. Zobrala letenku a
začala ju študovať. Zistila, že tá letenka bola Jozefova..
-,, Miláčik, ja už idem, ahoj.´´, zakričal Jozef od vchodu a
zabuchol dvere. Jozef bol policajtom a dnes mu začala robota. Žaneta sa za ním
rozbehla, ale pri dverách sa zastavila a nechala otázku ohľadom letenky na
neskôr. Zastrčila ju naspäť do vrecka vesty. Odišla do kúpeľne sa opláchnuť
vyčistiť si zuby, zobrala kľúče od auta, a vyšla z bytu. Otočila sa k dverám
bytu a vytiahla kľúče aby ho zamkla.
-,, Dobrý deň, suseda! Ako sa dnes máme?´´, ozvala sa ku nej
jej dlhoročná stará známa, pani Malecká. Pani Malecká bola šesťdesiat rokov
stará žena, ktorá v obľube nosila dlhé voľné šaty. Žaneta si u nej často
nechávala kľúče, aby jej pani Malecká zaliala kvetiny, keď so svojim manželom
šli preč z bytu na dlhú dobu.
-,,Á, pani Malecká, nuž nestíham do práce, včera som mala
stretnutie s bývalými spolužiakmi.´´, odvetila
Žaneta pani Maleckej.
-,,Áno, počula som ako ste s manželom prišli
nadránom.´´,odvetila pani Malecká.
-,,Prepáčte ak sme Vás vyrušili v takú rannú hodinu.´´, povedala Žaneta trochu
zahanbene.
-,,Nie, netrápte sa. Osobne som rada, že ste sa trochu
odviazali, a prestali ste myslieť na tie zlé veci čo sa Vám diali v rodine.´´,
povedala pani Malecká s pohľadom starej mamy. Žaneta prekonávala dlhé obdobie,
stratu sestry Lucie, ktorá zahynula pri autonehode, hádku a odchod jej brata
Ladislava do Ameriky a psychické problémy jej dcéry Ivety.
-,,Čo bolo, to bolo nemá zmysel sa preto trápiť. Predsa
žijeme len raz, a život som si dlho takto neužívala.´´, dodala Iveta trochu
zamyslene no hrdo. Pani Malecká mala pravdu o tom, že Žaneta chodila dlho ako
bez duše.
-,, Máte pravdu a som rada, že ste späť.´´, povedala pani
Malecká a pohladila Žanetu po pleci.
-,,Skoro som zabudla,...´´, pokračovala pani Malecká, ,,...tu
máte tie papiere čo ste chceli. Povedala som to svojmu Ivkovi aby vám pomohol a
on súhlasil.´´, dodala pani Malecká a Žanete
podáva papiere. Tie papiere boli architektonické mapy starých historických
katedrál. Žanete sa páčili katedrály a
už dlho nosila v hlave nápad, že si niekoľko takýchto máp zaobstará a povesí si
ich na pracovisku vo svojej kancelárii, alebo si ich povesí niekde doma.
Rozmýšľala aj nad zarámovaním , ale nemala nemala na to nikdy čas.
-,,Ďakujem, ste veľmi zlatá. Poďakujte aj Ivkovi, a povedzte
mu, že sa nemusel s tým trápiť.´´, vravela
Žaneta vďačne.
-,,Ale čoby, bol rád, že Vám mohol nejako pomôcť.´´, mávla
rukou pani Malecká.
-,,Tak ešte raz veľmi pekne ďakujem, no ponáhľam sa, tak sa
opatrujte. Dovidenia.´´, odvetila Žaneta
a utekala dole schodmi. Pani Malecká jej odzdravila, no Žaneta to už nepočula, lebo v hlave jej vírila iba tá letenka, no viac sa nemohla sa dočkať ako si
vo svojej kancelárii, počas obednej prestávky si prehliadne výtvory syna pani
Maleckej. Nasadla do auta, zapla rádio a pas a šla do centra. Bývala v malom
meste a do práce by sa dostala aj peši, no nestíhala. Cestou si stihla zaspievať
a aj zatancovať rukami na volante. Keď zaparkovala, zobrala si výtvory syna
pani Maleckej a šla do práce. Žaneta
pracovala ako recepčná v jednej nemenovanej poisťovni. Kedykoľvek prišiel
zblúdili zákazník, ktorý bol pobláznený tými násilnými až mozog vymývajúcimi
reklamami, bola tam ona, ktorá ho nasmerovala do správnej drvičky na peniaze,
teda priehradky s nenásytným a falošne sa usmievajúcim pracovníkom ich hrdej
poisťovne. Žaneta mala aj kanceláriu,
ako už bolo spomenuté, ale ta kancelária bola iba kaviarenská miestnosť. No
nebola to obyčajná kaviarenská miestnosť, ale Žanetina. kaviarenská miestnosť,
pretože Žaneta bola v kolektíve veľmi
obľúbená, a vždy keď bol problém zo šéfom, tak Žaneta sa vedela o daný problém
postarať a preto jej všetci pridelili neoficiálnu "kanceláriu pre ľudské zdroje", kde sa jej kolegovia vyrozprávali. Nevedela sa dočkať tej kaviarenskej prestávky, hoci len práve
nastúpila do zamestnania. Jej kolegyňou bola jej nevyspytateľná spolužiačka zo
strednej, Maja. Maja bola ako živé striebro plné temperamentu. Maja bola v
poisťovni zamestnaná ako poisťovateľ, takže si cez kaviarenskú prestávku mala čo zo Žanetou povedať. Žaneta, si sadla za svoj recepčný pult pri vchode, nahodila ten
známy poisťovací úsmev a čakala na nešťastných zblúdilcov. Celý čas
presedela za pultom, pár krát sa prešla, sem tam si napustila vodu zo stroja na
pitie. Nakoniec sa nenápadne vykradla do mesta aby si kúpila sudoku, a keď sa
vrátila začala lúštiť za recepčným pultom. Našťastie si jej zmiznutie nikto
nevšimol. Žaneta sa zahĺbila do sudoku, avšak po chvíľke lúštenia sa však stalo niečo
divné. Samo-otváracie dvere na senzor sa z ničoho nič otvorili a ostali
otvorené, bez toho aby sa k nim niekto priblížil, či už z vnútra alebo z
vonkajška. Chvíľu sa na dvere pozerala, ale nikto nevchádzal a ani nevychádzal.
Zrazu sa Žanete začal zužovať zrak
smerom k dverám. Žanete začalo tĺcť
srdce rýchlejšie a rýchlejšie až ho dokázala počuť. Strhla sa ako náhle jej zazvonil mobil s pripomienkou o
kaviarenskej prestávke. Oprela sa o stoličku, a zo strachom začala premýšľať čo to malo znamenať. Dala si dolu
okuliare a pretrela si oči.
-,, Asi som unavená.´´, pomyslela si a naspäť si nasadila
okuliare. Vstala, zobrala mapy katedrál a šla do kaviarenskej miestnosti, aby
si dala trochu kávy s tým že ju preberie, ale hlavne aj kvôli kolegyniam.
Prešla pomedzi priehradky poisťovateľov pritom si šúchajúc
čelo. Siahla na kľučku dverí, a hneď ako ich otvorila sa objavil hukot jej
kolegýň.
-,,Ahoj, Žaneta! Miláčik ako bolo na stretnutí? Čo si sa nové
dozvedela o svojich spolužiakoch?´´, vypytovala sa jej blonďavá kolegyňa.
-,,Nechcem zničiť čítanosť bulvárnych denníkov, nemám to
srdce.´´, poznamenala Žaneta ironicky a
zasmiala ako aj jej kolegyne
-,,No tak určite ony teba nijak neprekonajú.´´, dodala jej
ďalšia, tentoraz hnedovlasá kolegyňa zo smiechom.
-,,Žaneta, nezdráhaj sa o povedz nám, čo ja viem, niečo viac
o Mišovi Maďarčíkoví.´´, dodala jej kolegyňa.
-,,Áno, povedz nám niečo o tom skvelom Miškovi.´´, dodala
druhá.
-,,Bola tu Maja, a nechcela nám nič prezradiť, pretože vraj s
nim niečo mala.´´, dodala tretia.
-,,Maja, mala niečo s Mišom Maďarčíkom? Ale Mišo je ženatý a
má dve deti.´´, opýtala sa Žaneta tretej kolegyne zo silným záujmom.
-,,No mi nevieme či Maja niečo s ním mala, mi len dedukujeme.
To ty by si mala vedieť či s ním niečo mala!´´, ozvala sa prvá kolegyňa.
-,,Mišo je ženatý? A s kým, preboha?´´, ozvala sa druhá
kolegyňa a zdesene pozrela na Žanetu.
-,,No niekomu si dneska rozsypala sny, Žanet.´´, a povedala
tretia kolegyňa a zasmiala sa.
-,,Baby nepýtajte sa ma o včerajšku, lebo si nič nepamätám.´´
dodala Žaneta a chytila sa za hlavu.
Podišla k automatu dala si dvojité espresso a sadla si ku kolegyniam za stôl.
-,,Čudujeme sa, že si si nezobrala voľno.´´, ozvala sa druhá
kolegyňa.
-,,No je to pravda. Flámovať v takom veku...´´, začala vetu
jej tretia kolegyňa, no nestihla ju dopovedať lebo Žaneta na ňu vražedne
pozrela. Žaneta neznášala poznámky o
tom, že je stará. Z duše ich nenávidela, pretože sa bála staroby.
-,,A čo to tam máš?´´, opýtala sa prvá kolegyňa.
-,,Á, toto, to sú mapy katedrál.´´ odvetila Žaneta sucho a odpila si z kávy.
-,,Ukáž, pozriem si ich.´´, dodala prvá kolegyňa a začala si
ich prezerať.
-,,Načo ti sú?´´, opýtala sa druhá kolegyňa.
-,,Rozmýšľala som, že si ich povesím namiesto obrazov.´´,
dodala Žaneta a odchlipla si z espressa.
-,,Niekto je tu staromódny.´´,dodala tretia kolegyňa
podrývavo.
-,,Staromódna je tu Maja, keď mala niečo s tým Mišom
Maďarčíkom.´´, dodala Žaneta a všetci sa
zasmiali.
-,,Ozaj, kde je Maja?´´, opýtala sa Žaneta keď si odpila z espressa.
-,,Išla dať urobiť fotky z tej Vašej včerajšej stretávky,
pretože sme si mysleli že všetko zveličuje ako obyčajne. Inač tu máš, veľmi
pekné kresby.´´, dodala prvá kolegyňa a podala
Žanete mapy katedrál.
Žaneta si ich začala pozerať a pri tom si uchlipkávala z
espressa . Na prvej bola znázornená architektonická štruktúra katedrály sv.
Alžbety v Košiciach. Na druhej mape bola znázornená štruktúra katedrály sv.
Patrika v New Yorku. Žanetu to veľmi
zaujalo, no odložila ich nabok, lebo teraz sa chcela porozprávať s kolegyňami.
-,,Ahojte baby!...´´,zvolala Maja ktorá prišla z
mesta,...,,no poďte sa pozrieť na fotky.´´, dodala a hneď im začala ukazovať
fotky bez toho aby si vyzliekla kabát. Všetci sa zbehli k fotkám. Maja
so Žanetou sa smiali, na fotkách, kde sa
už spomínaný Mišo, snažil vypiť celý sud piva cez hadicu. Na ďalšej fotografii je Maja a jej ďalšia
spolužiačka, ako tancujú na stole. Maja sa začervenala a Žaneta si ju začala doberať aj s kolegyňami. Na ďalšej fotke Žaneta práve
jedla pizzu, a každý sa začal smiať z jej výrazu hladného škrečka. Prezreli si
mnoho fotiek a každá kolegyňa si stihla zgustnúť na Žanete a Maji viac než
dosť. Zabávali sa i Žaneta a Maja na sebe, ako vyzerali. Avšak , Žanetu zarazila jedna fotka. Žaneta stratila
dych, a úplne ju vystrašila. Na fotke kde sa objíma s Majou okolo ramien, spolu
s ďalšími spolužiačkami, je vidno ľudskú tvár nachádzajúcu sa medzi nimi. Maja
išla ukázať ďalšiu fotografiu, ale Žaneta tú fotku vytrhla Maje z rúk. Ta tvár
akoby nebola ani ľudská , bola sivastá potetovaná a plná divných znakov. Žaneta zvreskla. Kolegyne sa na ňu otočili a
začali sa vypytovať, čo sa jej stalo.
-,,Tam....tam....´´,koktala
Žaneta ukazujúc na fotku.
-,,Ale však tam nič nie je.´´, hovorí jej Maja pozerajúc na
fotku spolu s ostatnými kolegyňami.
-,,Ale...............tam............tam..............ale...............bol.................strašná
tvar................medzi nami................tebou a mnou......sivá a
potetovaná, s náušnicami na uchu......tam......´´, zakoktávala sa Žaneta.
-,, Žaneta upokoj sa nič tam nie je.´´, upokojovala ja ju
prvá kolegyňa a ukazovala jej fotku. A skutočne tvár zmizla.
-,,Ale…..ja....´´,zajakávala sa Žaneta.
-,,Vraveli sme že si si mala vziať voľno.´´, dodala Maja.
Žaneta vtedy nevnímala svet, dosť ťažko rozdýchavála čo
videla. Celé telo sa jej triaslo, nevedela čo má robiť. Chytala ju panika.
Rozmýšľala dokonca v tej chvíli aj nad tým, či nie je prekliata.
Žaneta sa striasla a z výrazom že
všetko je v najväčšom poriadku, sadla si za recepčný pult. Prestávka skončila a
desila sa z toho že by ju niečo mohlo sledovať. Rozhodla sa, že nebude o tom s
nikým rozprávať a, že to v sebe bude dusiť. Keď jej skončil pracovný čas, bez
slov odišla k autu, na sedadlo spolujazdca si položila mapy, naštartovala a vyrazila
domov. V hlave jej vírili všemožné myšlienky. Nakoniec sa upokojila tým, že sa
jej to iba zdalo a že bola iba unavená. Keď prišla domov, rozhodla sa že si dá
sprchu a pôjde spať.
-,,Ahoj Žaneta, ako si
sa dnes mala?´´, vítal ju Jozef, keď
Žaneta vchádzala do dverí.
-,,Á, trochu unavene, nič zvláštne sa neudialo, takže bola aj
nuda.´´, zaklamala Žaneta. Položila mapy
na stôl a ticho sa prešmykla do sprchy. Rozmýšľala dlho nad tým, či by mala
niečo Jozefovi spomenúť, ale bála sa že by ju označil za bláznivú, alebo by to
hodil na jej únavu. Ani ona sama si nebola istá, či to čo videla, nebolo od
únavy. Rozhodla sa, že to Jozefovi povie.
Šla do obývačky za ním,ale Jozef sa jej hneď opýtal čo sú to za mapy. Keď mu to
vysvetlila, zaujal sa mapami a šiel do pivnice po lepiacu pásku aby tie mapy
vylepil na šikmú stenu v obývačke.
Žanetu si ani nevšímal. Tá si smutne sadla na gauč a začala rozmýšľať
nad tým všetkým čo sa v jej živote stalo. Rozmýšľala nad osudom svojej dcéry,
svojho brata, svojej sestry. Rozmýšľala nad tým čí tie psychické problémy
nezdedila Iveta po nej. Vtom hlbokom zamyslení ju prerušilo silné
tresnutie dverí.
Myslela si že sa vrátil Jozef.
-,,Jožko, si späť?´´, opýtala sa no nik sa neozýval. Na
nohách jej začala byť zima a začala si od tej zimy šúchať nohy.
-,,Jožo, zavri tie dvere, je mi zima.´´,zakričala Žaneta
no nik sa neozýval.
-,,Jožo! Počuješ ma?´´, zakričala Žaneta. Nik sa neozýval. Žaneta
vstala zo zvedavosťou a trochu aj zo strachom v duši. Pomaly kráčala smerom
von z obývačky smerom k vchodovým dverám.
-,,Neboj sa, ja ti neublížim.´´, ozval sa neznámi hlas. Žaneta
sa pomaly a z desom otočila. Za sebou zbadala stáť postavu. Mala čierne
šaty, ktoré zahaľovali postave celé telo. Postava nedýchala, a vo vzduchu bol
cítiť čpavok. Žanete sa srdce
rozpumpovalo na maximum. Chcela vykríknuť, chcela zutekať no nemohla. Z ničoho
nič sa jej vyčistila myseľ.
-,,Kto si?´´- opýtala sa
Žaneta tajomnej postavy a opatrne
pristúpila k nemu, aby mu lepšie videla pod kapucňu. Postava sa chytila za
kapucňu a pomaly si ju stiahla z tváre. Spoza čierneho rubáša sa objavila
bielystá tvár, zo sinavými očami.
Žaneta sa zľakla, no strach z
ničoho nič pominul. Myseľ mala čistú ako kryštál.
-,,Nespoznávaš ma?´´, opýtala sa tajomná postava až desivo pokojným
hlasom.
-,,Nie...´´, odvetila
Žaneta a skúmavo pristúpila k
tajomnej postave.
-,,A teraz?´´, povedala postava a tvár sa jej zmenila. Žaneta
odskočila. Tá belavá tvár sa zmenila na tvár, ktorá je potetovaná, sivá
a v uchu má veľa náušníc. Tú tvár predtým
Žaneta videla na fotke. Zdesila
sa no nepocítila strach
-,,Videla som už tvoju tvár, ale stále neviem kto si.´´,
povedala Žaneta skúmavo. Postava sa usmiala. Žaneta
síce nevedela kto tá postava je, ale vedela že je jej nesmierne
povedomý. Tvár sa postave zmenila do pôvodného stavu. Žaneta
kráčala hore a dolu v nádeji že túto záhadnú bytosť spozná. Postava si
siahla do vnútorného vrecka rubáša, vybrala akýsi papierik a podala ho Žaneta.
Žaneta na papierik
pozerala a a pomaly si ho chytila do rúk a vzala ho.
-,,Toto ti povie kto som.´´, povedala tajomná postava. Žaneta otvorila papierik a bola šokovaná. Na
papieriku bola kresba od jej dcéry Ivety, keď mala približne 6 rokov, ako stojí s neznámou postavou pred ich bytovkou a ako sa s ňou hrá.
-,,Odkiaľ to máš?´´, opýtala sa Žaneta
trochu výhražne.
-,,Dala mi to Iveta, keď ti to ukázala. Myslela si, že keď
kreslí temné postavy, kreslí problémy v rodine. Ale bol to omyl, kreslila mňa a
všetko čo som jej ukazoval. Som jej vymyslený priateľ Vaňko.´´, dodala záhadná
postava.
-,,Ako ti môžem veriť, a kde mám záruku že neklameš?´´,
povedala Žaneta a v hlase bolo cítiť, že začína byť opatrná.
-,,Zjavil som sa ti na fotografii v práci pred kolegyňami,
zjavil som sa ti z ničoho nič v obývačke a ty si nezutekala, čo si myslíš,
prečo asi?, povedala tajomná postava.
Žaneta rozmýšľala nad
tým čo jej povedala oná bytosť. Je to pravda, alebo prelud? Sníva sa jej? Spí?
Nebola si istá. Skúmala postavu zdola nahor, a zhora nadol. Skutočne sa
podobala, na tú z dcérinej dávnej kresby. A keď započítala aj to dcérine
bľabotanie o Vaňkovi, a ako ho opisovala, ako sa desila že tou postavou
vykresľuje ju, ako sa jej javí v očiach
keď sa o ňu stará. Zahĺbila sa pohľadom na postavu a do svojich
myšlienok až stratila pojem o okolí.
-,,Viem že váhaš nad tým čo som ti povedal, a viem
že si si spájala jej dávne bľabotanie zo sebou, ale nebolo tomu tak. Je mi
jedno či mi veríš alebo nie, nech ti je dôkazom že som nedovolil aby si
pocítila strach v mojej prítomnosti, bež za ňou a buď pri nej, niečo zlé sa k
nej blíži, obleč sa a choď!´´,dodala postava a zmizla. Žaneta
vtedy akoby rozmrzla. Z ničoho nič strach jej naplnil srdce, a celá sa
začala chvieť. Strhla sa ako zmyslov zbavená a na vestu si obliekla župan.
Schytila kľúče od auta. Strachom ani nerozmýšľala bežala dole schodmi k autu.
Sadla do auta a po naštartovaní dupla na plný plyn. Uháňala za dcérou s trikrát
prekročenou rýchlosťou. V hlave mala prázdno, počula iba ako jej bije srdce.
Strachom ani nedýchala. Nanešťastie, narazila do kamenného plotu a preletela oknom von z
auta. Z diaľky sa pomaly priblížilo auto, a zaparkovalo za jej vrakom. Vystúpil z neho muž,
siahol si do jej vesty po letenku a odišiel.
Pre ďalšiu časť kliknite tu.
Žiadne komentáre :
Zverejnenie komentára