Fenrirova modlitba

V kútiku duše kam nedosiahol strach,

prosím Boha aby moje sny sa nestratili,

a tak ako vietor odvieva púštny prach,

prosím ho aby osudy sa pozmenili.

Ty, ktorý si v lesku jeho slávy,

mi ukázuješ cestu životom,

po takej ceste kráčali mnohí králi,

a teraz sa pýšia Božím jasotom.

Cestou trnistov ma vedieš,

pomedzi mnohé duše necudné,

pretože iba Boh a ty vieš,

čo bolo a bude podobné.

Spomienky sa mi vynárajú spomedzi myšlienok divých,

na naše spoločné chvíle teraz aj vtedy večne spomínam,

na tvoje zakliate a preveľké trápenie čo berieš si od iných,

z horkosťou srdca nedokážem stráviť a ani ich nevnímam,

Ku skale pripútaný a roky plinuly,

v srdci hnev a zášť, no duša smútila,

prišiel si ty a reťaze sa rozvinuly,

a moja posledná nádej sa mi splnila.

Chrániš ma cez deň a v noci pre mnohých bdieš,

slnko sa mnohokrát otočí na svojej púti,

pretože ty ako svedok spomedzi nás vieš,

kedy sa Boh veselí a kedy smúti.

Bez pocitov a tvárí sa prechádzaš ako tieň po okolí,

a kedykoľvek som sa trápil a nevedel som čo sa udialo,

si pristúpil odnikiaľ a s pevnou rukou čo nik neskolí,

ukázal si mi smer víťazstva a šťastie sa na mňa usmialo.

Neviem čím som si zaslúžil priateľa z dvoch drakov,

a neviem či toto všetko Ti mám splatiť životom,

ale vždy keď sa zadívam do nebeských mrakov,

viem že mám domov, hoc nie som vítaný jasotom.

Veľmi si Vážim čo pre mňa robíš, a s pokorou ti dávam sľub vlkov,

hoc má neznášaš pre to čo robím, že ťa aj otravujem,

no vernosť ti dávam ako jediné platidlo od mojich priekov,

pretože Ťa mám rád a veľmi pekne Ti za všetko ďakujem.

Úvod ku krásam šedých eminencií

Ak slnko umrie v tento deň, 

tak určite pre tvoje rána, 

opustený je milenecký peň, 

a v pozadí škrieka posledná vrana... 

no avšak v noci za svitu luny, 

kde každý sen srdca ožíva, 

keď ožije láska tak na zvony duní, 

hoc telo je smrteľné, duša ho prežíva...

ak čakáš na teplo zo srdca človeka, 

lež jeho pohľad je pre teba jediný, 

hoc mi to neveríš no je pravda odveká, 

vieš, tá láska vie páliť aj dediny... 

no aj lož je pravda od vekov,

ak veríš rozumu a nie hudbe srdca, 

nik nepočuje ľudí s dušami vlkov, 

a každý blázon hneď chce byť vodca... 

počuješ melódiu, no nie tichý plač klavíru, 

ktorého zakrýva gitarový hnev, 

aj v naj besnejšom stáde niekto hrá na lýru, 

tak tichý je ten vlčí spev... 

smutné to obdobie slzavých očí, 

keď tváre nemoty kričia po práve, 

každý im do hnevu či do radosti skočí, 

a ako šedý sa strácajú v dave...

tak dosť bolo sváru a stavov bez života, 

keď sloboda bola bez zbytočných evidencií, 

tak ukážte slávu, nech prevládne milota, 

ukážme krásu ŠEDÝCH EMINENCIÍ...

O láske a strachu

V hukote vetra stonala kráska,

či on žije, či spí, trápi ju otázka,

otvoril oči a nežne ju pohladil,

tento svet sa mu pomaly zastavil.

Pohľady do očí čo všeličo zažili,

spolu sa smiali a spolu aj ranili,

no teraz,sa pre nich zastavil čas,

nemôže sa nabažiť iba jej krás.

Chytil jej ruku sťa lupienok fialky,

a hľadel jej do očí sťa keby do diaľky,

otvoril na chvíľu svoje preťažké pery,

a od srdca jej povedal v to čo verí:

ON: ,,Musím Ti povedať tých pár viet,

lebo sa bojím, že opustím svet.

Spolieham na nádej, na lásku a šťastie,

no vo vnútri mi stále iba strach rastie.

Veľmi sa bojím, že ostaneš sama,

a viem že pri mne stojíš a že ma máš rada,

a teraz, vtej chvíli keď patrí ti môj pohľad,

hlas sa mi trasie a srdce má hlad.

Prepáč mi hriechy čo som Ti spravil,

a prepáč že nie všetky som napravil,

a za chvíle s tebou, z ktorých sa radujem,

Ti od srdca vravím úprimné ďakujem.´´

ONA: ,, Prosím Ťa nevrav akoby pred smrťou,

pomoc je na ceste za poslednou zakrútou,

možnože na teba svet po chvílke zabudne,

ale mne zničíš sny keď teba tu nebude.´´

ON:,, Vedz, že nechcem opustiť svet,

lebo na druhej strane Ťa veru niet,

prosím ťa sľúb že sa mi nezmeníš,

Hoc som ťa sklamal, Ty stále mi veríš.´´

Akoby srdce zlepené včelím voskom,

ona mu lásku odovzdala bozkom,

a v tom momente, pri poslednom výdychu,

počula zaškrípať na ceste sanitku.

Vzali jej priateľa,a ju s ním,

aby sa modlila zatiaľ čo spí.

V strachu o neho mu dala otázku:

,,Prosím Ťa neumri keď veríš na lásku ´´

Hádanka

Letela víla a tých sedem motýľov,

letela v diaľku za nádejnou chvíľou,

našla však zámok a tak doň vkročila,

a detská hra sa už navždy skončila.

Kráčala víla cez sedem chodieb,

odomkla kľučku a tej zrazu niet,

no vstúpila do izby zranená mečom,

a v hlave jej víri stále to: Prečo?

Kráčala víla po chladnej podlahe,

padala únavou, skončila v úvahe,

avšak keď zdvihla tie svoje oči,

už sa jej hlava od starostí točí.

Zbadala ruže, čiernu a červenú,

a na nich reťaz, chladnú a nemennú,

nad nimi nápis: V úderoch času...

... šťastie je tieňom ľudského vlasu,

Hútala víla ktorú si vziať,

a keď ju vezme, komu ju dať,

a tak keď hútala so svojou chvíľou,

začula hlásoček jedného z motýľou:

,,Prosím ťa, Víla len nesprav hlúposť,

neriaď sa rozumom, sprav si že radosť,

vyber si ružu, ktorá ti svedčí,

ktorá ti telo a dušu vylieči.´´

A keď si víla vybrala čiernu,

zabila city a motýľe vednú,

a motýľ ktorý jej myšlienku dal,

nikdy už nelietal navždy už spal.

A táto víla blúdi sťa bez duše,

telo je písmeno bez onej kartuše,

a miesto cítenia nad všetkým myslí,

a tak kvôli strachu si zničila zmysli,

A keď myslela nad jazernou hladinou,

stala tam sama a s poslednou hodinou,

zbadala že mala na sebe povrázky,

ktoré jej ťahali už mŕtve otázky.

Tie mŕtve otázky boli bez chvíle,

lebo tie otázky boli tie motýle,

nenašli nádej tak ako chceli,

a tak bez nádeje všetci umreli.

Dávala ružu každému človeku,

a tí ju mlátili sťa obludu pravekú,

a tak nádej čaká sama a bez ruže,

vstúpiš si niekto konečne do duše?

Šedá eminencia

Blúdiaci sám a po troskách snov,

kráčam ulicou kde svieti len nov,

hľadím na tváre čo zlomili sny,

otcovia sveta kričiaci do tmy.

Tá ulica je prázdna, hoc plná je duší,

nikto ma nechápe hoc každý to tuší,

že ja mením dej zo zákutí noci,

a nikto netuší čo mám v tej moci.

Zlomené budovy a duše sú na kameň,

ja som tá nádej a nádeje prameň,

oni len stoja s krikom na tvári,

a ja som ten čo ich pozná a zdraví.

V niektorých izbách vidno len lampy,

sú to tí preživší, čistý od hanby,

v okolí počuť len vrany a vlkov,

v samote plameň ničenia vzbĺkol.

Kde boli tie časy keď svietilo slnko?

Nepadal dážď a život bol klbko?

A ľudia si vraveli: ,,Ako sa máš?´´

Nebola nenávisť, nebola zášť?

Tie časy tu zostarli, a sú v týchto sochách,

a kým som sem prišiel tak pre nich som v mukách,

hoc na mňa zabudli a blúdim tu sám,

útápam smútok v hojnostiach rán.

Ja som ten anjel čo zabíja ľudí,

zo smrťou sa poznám, hoc ju to nudí.

Človek je schránka s dušou vo vnútri,

a keď duša je démon, tak navždy len blúdi.

Od Boha smiem kráčať no nikdy nie zastaviť,

vídim len značky, ktorých smiem popraviť,

a s kamennou tvárou zavraždiť beštie,

to je ten dôvod prečo nikto tu nežije.

A keď tu skončí tá moja úloha,

navrátim meč, ten dar od Boha,

a zbavím sa zufálstva, ktoré má ničí,

opustím telo a tento svet sa zničí.

.

.

.

A potom to začne pekne a odznova,

oslobodiť priateľa čo tllačí ho okova, 

zahubiť démonov a pekelné tvory,

a tento svet sa nanovo stvorí...

Na konci leta I.

Vidíš tie krídla, lietať za letného dňa?

V hukote vetra a cez polia klasov?
Pod kvitnúcimi stromomami z nášho sna,
som vchádzal ti rukami do prameňa vlasov.


Tvoj zastretý pohľad a slzy v očiach,
mi ukázali krásu z majstrovských diel,
si ako skvost, ktorý len nivočia,
za zvuku hudby motýlich krídel.


Drozdovia nad tebou krúžia vo výške ,
a ty necítiš nič iba vôňu lupeňov,
a tak ako nevinný zajac uniká líške,
tak vyhýbaš sa ranám bolestných kameňov.


A v tomto orchestri, v tej hudbe ticha,
kde miesto husiel a slákov lístie ševelí,
našla si pokoj a tak ustala pýcha,
srdce si vytrhla z kríkov plevelí.


Pri posledných lúčoch z nebeskej oblohy,
ked umiera slnko pre tvoje rána,
láska už zase zapriahla ostrohy,
a v pozadí škrieka posledná vrana.


Na jesennej lúke v zajatí lienok,
zakliala si čas a ten pomalšie ubieha,
v zajatí mysle a v závoji spomienok,
ti v okolí maličké šteniatko pobieha.


A v bálovych šatách, najdené v orechu,
snívaš na lúke a sleduješ tie mraky,
čo hrajú sa nezbedne a robia tak neplechu,
krásou však predčíš aj nebeské vtáky.


Vlasy ti vejú v poryve vetrov,
a s nádejou na sen čakáš so srdcom,
čakáš naň stále s kyticou kvetov,
sklamané časom stáva sa vodcom.


A tak čakáš na lúke, sama a s kyticou,
a pri tvojich nohách sa krmia holuby,
neber ten život tak veľkou lyžicou,
a nezmeň si život až takto naruby.


Alica, Rúženka a iné princezné,
každá svoj život odvtedy piká,
už nie sú dámy, už iba pocestné,
iste máš na viac, čas ti už tiká.



Ked pozriem ti do očí, vidím tie spomienky,
a na malú chviľú bolesti ustanú,
verím ti stále, nekladiem podmienky,
a všetky tie spory navždy už prestanú.


A ako anjel bez jedného krídla,
ktorého baví to zvyčajné lietanie,
nezvlietneš sama,nemáš 2 krídla,
a nato tu je to staré obíjmanie.

Pre druhú časť kliknite sem.

Naziel: Prológ Čierny deň

Cez okná štvorizbového bytu začína svitať. Prvé lúče jarného slnka dopadajú na ženskú tvár v strednom veku, no jej viečka sa tvrdošijne bránia svetlu. Mala čierne vlasy, nosila okuliare, ktoré ju vždy otravovali a postavu mala ako dvadsaťročná. Otvorila oči a dúfala, že nie je nedeľa. Po búrlivom včerajšku v disco klube by nik nevedel aký môže byť dnes deň. Otočila sa na posteli a rozmýšľa nad tým, či dnes si nedá voľno z práce, kvôli chorobe. Netušila že hľadanie svojej bývalej mladosti pri pohároch s martinim, spolu so svojimi bývalými spolužiakmi na strednej a manželom ju bude stáť toľko energie. Lenivo zdvihne ruku a pozrie sa na svoj budík. Je pol deviatej. Sklamane vzdychne a a zababuší sa do periny.

-,,Žanetka, raňajky sú na stole!´´, radostne kričí z kuchyne jej manžel. Žaneta sa usmiala. Bohvie čo s nim včera stvárala, keď je taký ochotný a v hlase mu bolo počuť spokojnosť. Naposledy bol taký, keď sa ich najmladšia dcéra Iveta odsťahovala do svojho vlastného bytu. Žaneta sa nakoniec rozhodla vstať. Na sebe mala iba spodné prádlo. Zvesila župan zo skrine a obliekla si ho, potom ustlala posteľ a šla si sadnúť k svojmu milému ku raňajkám.

-,,No čo, moja, ako si sa vyspinkala?´´, potmehúdsky poznamenal jej manžel s úsmevom, a na vidličku si nabral ďalší kúsok omelety na opečený chlieb. Bol to taký starší muž s výzorom mladíka, voľnomyšlienkára. No proste chlap ako každý iný.

-,,Tebe dneska čo je?´´, poznamenala Žaneta trošku namáhavo a neveriacky na svojho miláčika Jozefa a posadila sa k raňajkám.

-,,Nič, len som rád, že ťa mám za ženu.´´, povedal Jozef a naklonil sa k Žanete aby jej dal bozk na líce.

Žaneta sa zarazila nad šálkou čaju, z ktorej sa išla napiť. Pozrela na Jozefa a s úsmevom dodala.

-,,Nech sa včera stalo čokoľvek, nechcem to už vedieť, ale viem že to bolo úžasne.´´ , a odpila si trochu z čaju. Obidvaja pozreli na seba a zasmiali sa nad tým. Po takom dlhom čase im odpočinok padol vhod. Keď dojedli, Jozef vzal taniere a šiel ich umyť ku kuchynskému umývadlu.

-,,Ó, aký galantný! Dúfam že ti toto správanie vydrží nastálo.´´, dodala Iveta posmešne. Vstala od stola a šla sa prezliecť do spálne. Otvorila skriňu a zobrala hneď prvé čo jej padlo do oka. Čierna vesta s bielou blúzkou s dlhými rukávmi a s tmavomodrými, až skoro čiernymi rifľami. Poďakovala Bohu za to, že chodila 5 rokov behať do parku a obliekla sa do tých úzkych šiat. Ako si pred zrkadlom naprávala blúzku, objavila vo vnútornom vrecku vesty, malý lístoček. Ten lístoček bola letenka. Zobrala letenku a začala ju študovať. Zistila, že tá letenka bola Jozefova..

-,, Miláčik, ja už idem, ahoj.´´, zakričal Jozef od vchodu a zabuchol dvere. Jozef bol policajtom a dnes mu začala robota. Žaneta sa za ním rozbehla, ale pri dverách sa zastavila a nechala otázku ohľadom letenky na neskôr. Zastrčila ju naspäť do vrecka vesty. Odišla do kúpeľne sa opláchnuť vyčistiť si zuby, zobrala kľúče od auta, a vyšla z bytu. Otočila sa k dverám bytu a vytiahla kľúče aby ho zamkla.

-,, Dobrý deň, suseda! Ako sa dnes máme?´´, ozvala sa ku nej jej dlhoročná stará známa, pani Malecká. Pani Malecká bola šesťdesiat rokov stará žena, ktorá v obľube nosila dlhé voľné šaty. Žaneta si u nej často nechávala kľúče, aby jej pani Malecká zaliala kvetiny, keď so svojim manželom šli preč z bytu na dlhú dobu.

-,,Á, pani Malecká, nuž nestíham do práce, včera som mala stretnutie s bývalými spolužiakmi.´´, odvetila  Žaneta pani Maleckej.

-,,Áno, počula som ako ste s manželom prišli nadránom.´´,odvetila pani Malecká.

-,,Prepáčte ak sme Vás vyrušili v takú rannú hodinu.´´, povedala Žaneta trochu zahanbene.

-,,Nie, netrápte sa. Osobne som rada, že ste sa trochu odviazali, a prestali ste myslieť na tie zlé veci čo sa Vám diali v rodine.´´, povedala pani Malecká s pohľadom starej mamy. Žaneta prekonávala dlhé obdobie, stratu sestry Lucie, ktorá zahynula pri autonehode, hádku a odchod jej brata Ladislava do Ameriky a psychické problémy jej dcéry Ivety.

-,,Čo bolo, to bolo nemá zmysel sa preto trápiť. Predsa žijeme len raz, a život som si dlho takto neužívala.´´, dodala Iveta trochu zamyslene no hrdo. Pani Malecká mala pravdu o tom, že Žaneta chodila dlho ako bez duše.

-,, Máte pravdu a som rada, že ste späť.´´, povedala pani Malecká a pohladila Žanetu po pleci.

-,,Skoro som zabudla,...´´, pokračovala pani Malecká, ,,...tu máte tie papiere čo ste chceli. Povedala som to svojmu Ivkovi aby vám pomohol a on súhlasil.´´, dodala pani Malecká a  Žanete podáva papiere. Tie papiere boli architektonické mapy starých historických katedrál.  Žanete sa páčili katedrály a už dlho nosila v hlave nápad, že si niekoľko takýchto máp zaobstará a povesí si ich na pracovisku vo svojej kancelárii, alebo si ich povesí niekde doma. Rozmýšľala aj nad zarámovaním , ale nemala nemala na to nikdy čas.

-,,Ďakujem, ste veľmi zlatá. Poďakujte aj Ivkovi, a povedzte mu, že sa nemusel s tým trápiť.´´, vravela  Žaneta vďačne.

-,,Ale čoby, bol rád, že Vám mohol nejako pomôcť.´´, mávla rukou pani Malecká.

-,,Tak ešte raz veľmi pekne ďakujem, no ponáhľam sa, tak sa opatrujte. Dovidenia.´´, odvetila  Žaneta a utekala dole schodmi. Pani Malecká jej odzdravila, no Žaneta to už nepočula, lebo v hlave jej vírila iba tá letenka, no viac sa nemohla sa dočkať ako si vo svojej kancelárii, počas obednej prestávky si prehliadne výtvory syna pani Maleckej. Nasadla do auta, zapla rádio a pas a šla do centra. Bývala v malom meste a do práce by sa dostala aj peši, no nestíhala. Cestou si stihla zaspievať a aj zatancovať rukami na volante. Keď zaparkovala, zobrala si výtvory syna pani Maleckej a šla do práce.  Žaneta pracovala ako recepčná v jednej nemenovanej poisťovni. Kedykoľvek prišiel zblúdili zákazník, ktorý bol pobláznený tými násilnými až mozog vymývajúcimi reklamami, bola tam ona, ktorá ho nasmerovala do správnej drvičky na peniaze, teda priehradky s nenásytným a falošne sa usmievajúcim pracovníkom ich hrdej poisťovne.  Žaneta mala aj kanceláriu, ako už bolo spomenuté, ale ta kancelária bola iba kaviarenská miestnosť. No nebola to obyčajná kaviarenská miestnosť, ale Žanetina. kaviarenská miestnosť, pretože  Žaneta bola v kolektíve veľmi obľúbená, a vždy keď bol problém zo šéfom, tak Žaneta sa vedela o daný problém postarať a preto jej všetci pridelili neoficiálnu "kanceláriu pre ľudské zdroje", kde sa jej kolegovia vyrozprávali. Nevedela sa dočkať tej kaviarenskej prestávky, hoci len práve nastúpila do zamestnania. Jej kolegyňou bola jej nevyspytateľná spolužiačka zo strednej, Maja. Maja bola ako živé striebro plné temperamentu. Maja bola v poisťovni zamestnaná ako poisťovateľ, takže si cez kaviarenskú prestávku mala čo zo Žanetou povedať.  Žaneta, si sadla za svoj recepčný pult pri vchode, nahodila ten známy poisťovací úsmev a čakala na nešťastných zblúdilcov. Celý čas presedela za pultom, pár krát sa prešla, sem tam si napustila vodu zo stroja na pitie. Nakoniec sa nenápadne vykradla do mesta aby si kúpila sudoku, a keď sa vrátila začala lúštiť za recepčným pultom. Našťastie si jej zmiznutie nikto nevšimol. Žaneta sa zahĺbila do sudoku, avšak po chvíľke lúštenia sa však stalo niečo divné. Samo-otváracie dvere na senzor sa z ničoho nič otvorili a ostali otvorené, bez toho aby sa k nim niekto priblížil, či už z vnútra alebo z vonkajška. Chvíľu sa na dvere pozerala, ale nikto nevchádzal a ani nevychádzal. Zrazu sa  Žanete začal zužovať zrak smerom k dverám.  Žanete začalo tĺcť srdce rýchlejšie a rýchlejšie až ho dokázala počuť. Strhla sa ako náhle jej zazvonil mobil s pripomienkou o kaviarenskej prestávke.  Oprela sa o stoličku, a zo strachom začala premýšľať čo to malo znamenať. Dala si dolu okuliare a pretrela si oči.

-,, Asi som unavená.´´, pomyslela si a naspäť si nasadila okuliare. Vstala, zobrala mapy katedrál a šla do kaviarenskej miestnosti, aby si dala trochu kávy s tým že ju preberie, ale hlavne aj kvôli kolegyniam.

Prešla pomedzi priehradky poisťovateľov pritom si šúchajúc čelo. Siahla na kľučku dverí, a hneď ako ich otvorila sa objavil hukot jej kolegýň.

-,,Ahoj, Žaneta! Miláčik ako bolo na stretnutí? Čo si sa nové dozvedela o svojich spolužiakoch?´´, vypytovala sa jej blonďavá kolegyňa.

-,,Nechcem zničiť čítanosť bulvárnych denníkov, nemám to srdce.´´, poznamenala  Žaneta ironicky a zasmiala ako aj jej kolegyne

-,,No tak určite ony teba nijak neprekonajú.´´, dodala jej ďalšia, tentoraz hnedovlasá kolegyňa zo smiechom.

-,,Žaneta, nezdráhaj sa o povedz nám, čo ja viem, niečo viac o Mišovi Maďarčíkoví.´´, dodala jej kolegyňa.

-,,Áno, povedz nám niečo o tom skvelom Miškovi.´´, dodala druhá.

-,,Bola tu Maja, a nechcela nám nič prezradiť, pretože vraj s nim niečo mala.´´, dodala tretia.

-,,Maja, mala niečo s Mišom Maďarčíkom? Ale Mišo je ženatý a má dve deti.´´, opýtala sa Žaneta tretej kolegyne zo silným záujmom.

-,,No mi nevieme či Maja niečo s ním mala, mi len dedukujeme. To ty by si mala vedieť či s ním niečo mala!´´, ozvala sa prvá kolegyňa.

-,,Mišo je ženatý? A s kým, preboha?´´, ozvala sa druhá kolegyňa a zdesene pozrela na Žanetu.

-,,No niekomu si dneska rozsypala sny, Žanet.´´, a povedala tretia kolegyňa a zasmiala sa.

-,,Baby nepýtajte sa ma o včerajšku, lebo si nič nepamätám.´´ dodala  Žaneta a chytila sa za hlavu. Podišla k automatu dala si dvojité espresso a sadla si ku kolegyniam za stôl.

-,,Čudujeme sa, že si si nezobrala voľno.´´, ozvala sa druhá kolegyňa.

-,,No je to pravda. Flámovať v takom veku...´´, začala vetu jej tretia kolegyňa, no nestihla ju dopovedať lebo Žaneta na ňu vražedne pozrela. Žaneta  neznášala poznámky o tom, že je stará. Z duše ich nenávidela, pretože sa bála staroby.

-,,A čo to tam máš?´´, opýtala sa prvá kolegyňa.

-,,Á, toto, to sú mapy katedrál.´´ odvetila  Žaneta sucho a odpila si z kávy.

-,,Ukáž, pozriem si ich.´´, dodala prvá kolegyňa a začala si ich prezerať.

-,,Načo ti sú?´´, opýtala sa druhá kolegyňa.

-,,Rozmýšľala som, že si ich povesím namiesto obrazov.´´, dodala  Žaneta a odchlipla si z espressa.

-,,Niekto je tu staromódny.´´,dodala tretia kolegyňa podrývavo.

-,,Staromódna je tu Maja, keď mala niečo s tým Mišom Maďarčíkom.´´, dodala  Žaneta a všetci sa zasmiali.

-,,Ozaj, kde je Maja?´´, opýtala sa  Žaneta keď si odpila z espressa.

-,,Išla dať urobiť fotky z tej Vašej včerajšej stretávky, pretože sme si mysleli že všetko zveličuje ako obyčajne. Inač tu máš, veľmi pekné kresby.´´, dodala prvá kolegyňa a podala  Žanete mapy katedrál.

Žaneta si ich začala pozerať a pri tom si uchlipkávala z espressa . Na prvej bola znázornená architektonická štruktúra katedrály sv. Alžbety v Košiciach. Na druhej mape bola znázornená štruktúra katedrály sv. Patrika v New Yorku.  Žanetu to veľmi zaujalo, no odložila ich nabok, lebo teraz sa chcela porozprávať s kolegyňami.

-,,Ahojte baby!...´´,zvolala Maja ktorá prišla z mesta,...,,no poďte sa pozrieť na fotky.´´, dodala a hneď im začala ukazovať fotky bez toho aby si vyzliekla kabát. Všetci sa zbehli k fotkám. Maja so  Žanetou sa smiali, na fotkách, kde sa už spomínaný Mišo, snažil vypiť celý sud piva cez hadicu.  Na ďalšej fotografii je Maja a jej ďalšia spolužiačka, ako tancujú na stole. Maja sa začervenala a  Žaneta si ju začala doberať aj  s kolegyňami. Na ďalšej fotke Žaneta práve jedla pizzu, a každý sa začal smiať z jej výrazu hladného škrečka. Prezreli si mnoho fotiek a každá kolegyňa si stihla zgustnúť na Žanete a Maji viac než dosť. Zabávali sa i  Žaneta a  Maja na sebe, ako vyzerali. Avšak , Žanetu zarazila jedna fotka. Žaneta stratila dych, a úplne ju vystrašila. Na fotke kde sa objíma s Majou okolo ramien, spolu s ďalšími spolužiačkami, je vidno ľudskú tvár nachádzajúcu sa medzi nimi. Maja išla ukázať ďalšiu fotografiu, ale Žaneta tú fotku vytrhla Maje z rúk. Ta tvár akoby nebola ani ľudská , bola sivastá potetovaná a plná divných znakov.  Žaneta zvreskla. Kolegyne sa na ňu otočili a začali sa vypytovať, čo sa jej stalo.

-,,Tam....tam....´´,koktala  Žaneta ukazujúc na fotku.

-,,Ale však tam nič nie je.´´, hovorí jej Maja pozerajúc na fotku spolu s ostatnými kolegyňami.

-,,Ale...............tam............tam..............ale...............bol.................strašná tvar................medzi nami................tebou a mnou......sivá a potetovaná, s náušnicami na uchu......tam......´´, zakoktávala sa  Žaneta.

-,, Žaneta upokoj sa nič tam nie je.´´, upokojovala ja ju prvá kolegyňa a ukazovala jej fotku. A skutočne tvár zmizla.

-,,Ale…..ja....´´,zajakávala sa  Žaneta.

-,,Vraveli sme že si si mala vziať voľno.´´, dodala Maja.

Žaneta vtedy nevnímala svet, dosť ťažko rozdýchavála čo videla. Celé telo sa jej triaslo, nevedela čo má robiť. Chytala ju panika. Rozmýšľala dokonca v tej chvíli aj nad tým, či nie je prekliata.

   Žaneta sa striasla a z výrazom že všetko je v najväčšom poriadku, sadla si za recepčný pult. Prestávka skončila a desila sa z toho že by ju niečo mohlo sledovať. Rozhodla sa, že nebude o tom s nikým rozprávať a, že to v sebe bude dusiť. Keď jej skončil pracovný čas, bez slov odišla k autu, na sedadlo spolujazdca si položila mapy, naštartovala a vyrazila domov. V hlave jej vírili všemožné myšlienky. Nakoniec sa upokojila tým, že sa jej to iba zdalo a že bola iba unavená. Keď prišla domov, rozhodla sa že si dá sprchu a pôjde spať.

-,,Ahoj  Žaneta, ako si sa dnes mala?´´, vítal ju Jozef, keď  Žaneta vchádzala do dverí.

-,,Á, trochu unavene, nič zvláštne sa neudialo, takže bola aj nuda.´´, zaklamala  Žaneta. Položila mapy na stôl a ticho sa prešmykla do sprchy. Rozmýšľala dlho nad tým, či by mala niečo Jozefovi spomenúť, ale bála sa že by ju označil za bláznivú, alebo by to hodil na jej únavu. Ani ona sama si nebola istá, či to čo videla, nebolo od únavy. Rozhodla sa, že  to Jozefovi povie. Šla do obývačky za ním,ale Jozef sa jej hneď opýtal čo sú to za mapy. Keď mu to vysvetlila, zaujal sa mapami a šiel do pivnice po lepiacu pásku aby tie mapy vylepil na šikmú stenu v obývačke.  Žanetu si ani nevšímal. Tá si smutne sadla na gauč a začala rozmýšľať nad tým všetkým čo sa v jej živote stalo. Rozmýšľala nad osudom svojej dcéry, svojho brata, svojej sestry. Rozmýšľala nad tým čí tie psychické problémy nezdedila Iveta po nej. Vtom hlbokom zamyslení ju prerušilo silné tresnutie  dverí.

Myslela si že sa vrátil Jozef.

-,,Jožko, si späť?´´, opýtala sa no nik sa neozýval. Na nohách jej začala byť zima a začala si od tej zimy šúchať nohy.

-,,Jožo, zavri tie dvere, je mi zima.´´,zakričala  Žaneta  no nik sa neozýval.

-,,Jožo! Počuješ ma?´´, zakričala  Žaneta. Nik sa neozýval.  Žaneta  vstala zo zvedavosťou a trochu aj zo strachom v duši. Pomaly kráčala smerom von z obývačky smerom k vchodovým dverám.

-,,Neboj sa, ja ti neublížim.´´, ozval sa neznámi hlas.  Žaneta  sa pomaly a z desom otočila. Za sebou zbadala stáť postavu. Mala čierne šaty, ktoré zahaľovali postave celé telo. Postava nedýchala, a vo vzduchu bol cítiť čpavok.  Žanete sa srdce rozpumpovalo na maximum. Chcela vykríknuť, chcela zutekať no nemohla. Z ničoho nič sa jej vyčistila myseľ.

-,,Kto si?´´- opýtala sa  Žaneta  tajomnej postavy a opatrne pristúpila k nemu, aby mu lepšie videla pod kapucňu. Postava sa chytila za kapucňu a pomaly si ju stiahla z tváre. Spoza čierneho rubáša sa objavila bielystá tvár, zo sinavými očami.  Žaneta  sa zľakla, no strach z ničoho nič pominul. Myseľ mala čistú ako kryštál.

-,,Nespoznávaš ma?´´, opýtala sa tajomná postava až desivo pokojným hlasom.

-,,Nie...´´, odvetila  Žaneta  a skúmavo pristúpila k tajomnej postave.

-,,A teraz?´´, povedala postava a tvár sa jej zmenila.  Žaneta  odskočila. Tá belavá tvár sa zmenila na tvár, ktorá je potetovaná, sivá a v uchu má veľa náušníc. Tú tvár predtým  Žaneta  videla na fotke. Zdesila sa no nepocítila strach

-,,Videla som už tvoju tvár, ale stále neviem kto si.´´, povedala  Žaneta  skúmavo. Postava sa usmiala.  Žaneta  síce nevedela kto tá postava je, ale vedela že je jej nesmierne povedomý. Tvár sa postave zmenila do pôvodného stavu.  Žaneta  kráčala hore a dolu v nádeji že túto záhadnú bytosť spozná. Postava si siahla do vnútorného vrecka rubáša, vybrala akýsi papierik a podala ho Žaneta.

 Žaneta na papierik pozerala a a pomaly si ho chytila do rúk a vzala ho.

-,,Toto ti povie kto som.´´, povedala tajomná postava.  Žaneta otvorila papierik a bola šokovaná. Na papieriku bola kresba od jej dcéry Ivety, keď mala približne 6 rokov, ako stojí s neznámou postavou pred ich bytovkou a ako sa s ňou hrá.

-,,Odkiaľ to máš?´´, opýtala sa  Žaneta  trochu výhražne.

-,,Dala mi to Iveta, keď ti to ukázala. Myslela si, že keď kreslí temné postavy, kreslí problémy v rodine. Ale bol to omyl, kreslila mňa a všetko čo som jej ukazoval. Som jej vymyslený priateľ Vaňko.´´, dodala záhadná postava.

-,,Ako ti môžem veriť, a kde mám záruku že neklameš?´´, povedala  Žaneta  a v hlase bolo cítiť, že začína byť opatrná.

-,,Zjavil som sa ti na fotografii v práci pred kolegyňami, zjavil som sa ti z ničoho nič v obývačke a ty si nezutekala, čo si myslíš, prečo asi?, povedala tajomná postava.

 Žaneta rozmýšľala nad tým čo jej povedala oná bytosť. Je to pravda, alebo prelud? Sníva sa jej? Spí? Nebola si istá. Skúmala postavu zdola nahor, a zhora nadol. Skutočne sa podobala, na tú z dcérinej dávnej kresby. A keď započítala aj to dcérine bľabotanie o Vaňkovi, a ako ho opisovala, ako sa desila že tou postavou vykresľuje ju, ako sa jej javí v očiach  keď sa o ňu stará. Zahĺbila sa pohľadom na postavu a do svojich myšlienok až stratila pojem o okolí.

-,,Viem že váhaš nad tým čo som ti povedal, a viem že si si spájala jej dávne bľabotanie zo sebou, ale nebolo tomu tak. Je mi jedno či mi veríš alebo nie, nech ti je dôkazom že som nedovolil aby si pocítila strach v mojej prítomnosti, bež za ňou a buď pri nej, niečo zlé sa k nej blíži, obleč sa a choď!´´,dodala postava a zmizla.  Žaneta  vtedy akoby rozmrzla. Z ničoho nič strach jej naplnil srdce, a celá sa začala chvieť. Strhla sa ako zmyslov zbavená a na vestu si obliekla župan. Schytila kľúče od auta. Strachom ani nerozmýšľala bežala dole schodmi k autu. Sadla do auta a po naštartovaní dupla na plný plyn. Uháňala za dcérou s trikrát prekročenou rýchlosťou. V hlave mala prázdno, počula iba ako jej bije srdce. Strachom ani nedýchala. Nanešťastie, narazila do kamenného plotu a preletela oknom von z auta. Z diaľky sa pomaly priblížilo auto, a zaparkovalo za jej vrakom. Vystúpil z neho muž, siahol si do jej vesty po letenku a odišiel. 

Pre ďalšiu časť kliknite tu.