pondelok 27. novembra 2017

Voľba

To je len jediné čo človek pozná,
ak bolesť z lásky si lieči z hrozna,
a hoc láska bolí, aj liečiť smie,
iba len ak dych v šepote odpovie.

A len ak zranený sa stane doktorom,
len vtedy sa zdá väzenie oporou,
lebo keď srdce sa hravosti bojí,
tak myseľ sa topí s očami v mori.

A tak blízkosť dvoch ľudí je na dve stadie,
a nik nemôže vidieť kvitnúť tie ľaľie,
lebo za múrmi býva najväčšia tma,
keď lampa je Ti náhradou nočného sna.

Čím by sa duchovia mali od toho lýšiť,
keď cítime to isté, niet sa čím pýšiť,
a vo chvíľke slabosti duše by precitli,
nad zlomeným srdcom, ktoré už necíti.

V momente voľby a nepresnej mierky,
skúmame cesty cez kľúčové dierky,
väznení myšlienkou o našom zajatí,
ktoré len pominie vo vzájomnom objatí.

Zranením cítime, že v skutku sme na žive,
a nie tak ako fotke zspravenej na  pive,
a hoci niekedy blúdime v zajatí stromov,
v skutku len hľadáme náš pravý domov.

Súvisiaci obrázok

nedeľa 1. októbra 2017

Labutia pieseň

Ako by Ti znela pieseň labutí,
keď sa na ňu nik iný nebudí?
Či  ranná rosa na steblách trávy,
nepookreje životom tesané hrany?

A čo v očiach ten hviezdny prach,
či je to od lásky schovaný strach?
Aké to piesne si počul od ľudí,
aby si mohol poznať hudbu labutí?

Či svet sa rozpadol, či zhasol Ti plameň?
Na kom však záleží to posledné Amen?
Pápežov meč leží zlomený v tmách,
a predsa zatajený v labutích sonátach.

A aj svoju palicu už zlomil Mág,
na bydle mu už nesedí vták ohnivák,
Či svetiel už niet kde nádeje jest?
A ako sa odlieta z labutích hniezd?

Či zdolať vrchol, či viesť sa údolim?
Je srdce mŕtve keď už Ťa nebolí?
A aký sa význam dá pokojne sobote,
keď na jazere sa kĺžu len duté labute?

Niet cyklov, len začiatkov na konci dňa,
a človek prekrýva sveta vinš do sna,
a tak ako len má znieť tá pieseň labutí,
keď si sa ju nenaučil predtým od ľudí?

A o čom by mal byť labutí spev?
O konci sna radostných diev?
O vrchole ságy zrodenej z bremena?
Naozaj je labutia pieseň bez mena?

Sú noty labutí vytkané z hniezd?
Berú ich z jazera či svitu hviezd?
Nech aké sú len tiché tie labutie oči,
každý však vie, že niečo sa končí.

utorok 8. augusta 2017

Vež

Čo spraví človek, keď zhorí mu vež?
A čo spraví ten, keď stavať ju chceš?
Ostane Ti nádej pre nádherné rána,
alebo zaškrieka na nebi pohrebná vrana?

Takou je slza čo v čaši sa ligoce,
bolesť z troch mečov, priamo cez srdce,
a niet pomocných slov od kňažnej či mnícha,
lebo za ich Knihou Kníh je z bolesti pýcha.

A hoci si vojakom tasiac bez meča,
pre tých v domove ťa odznakmi ovenčia,
no nik však netuší o bojovnom pude,
dúfajúc v lenivosť na poslednom súde.

A za slovami masiek: "Každý sme iný."
si umýva ruky pred popravou vinný,
a už nemalo hrdinov vítali v bránach,
čo pod šatami schovali nesmelosť v ranách.

Či takýto svet je už podľa kníh,
vie len ten, čo stratil sa v nich,
no zabúda na to, že Božie domnienky,
sú na druhej strane Diablove spomienky.

A tak čakajúc na správy, ako to bude,
je len na hlase, na tom poslednom súde,
aj keby verdiktom bolo úzkosť mreží,
za nimi je len múdrosť o páde veží.

A tak z múdrosti pádu tých veží,
je človek pokojný keď vonku sneží,
netrápi ho na nebi ten počet vrán,
sledujúc oblohu pri okne dokorán.

utorok 21. februára 2017

Sila

Závidieť nenávsť keď zlato nič nestojí,
je labutím perím z plameňa oblohy,
a dym, ktorým plníme neistotu v nás,
je podobenstvom sťa čo je pre vodu mráz.

Nie prvá noc tej panny strachu bez očí,
ktorá si nesie už niekoľko rán na obočí,
a keby slnko poznalo svoj západ ráno,
tak v osude života by nebolo jásne áno.

Piesok v hodinách vánkom sa cíti nejasne,
tak ako snaha opísať jablko číslami obrazne,
či hľadieť cez ďalekohľad namiesto hviezd,
do tísicich jazier nad svetlá ich veľkomiest.

Nie je prázdna strana kúpenej knihy nová,
keďže nik nevie kde pred tou knihou bola,
u mudrca, ktorý hľadá na oblohe znamenia,
alebo pod krídlami potajmä zabitého anjela.

Ľad ktorý horí s ohňom čo primrazí kameň,
v nádeji na oblohe napísané výkrikom amen,
zo slzami v kryštáloch pre znamenia hviezd,
si tak ako hory musíš nebeské oblaky niesť.

A akokoľvek sa vydáš na svoju cestu cvalom,
či už pre šepoty vo vetre striebrené chválou,
vedz že matrac plnený snami ťa bude pichať,
pretože sila nekričí zranením, ale je tajne tichá.


štvrtok 15. septembra 2016

Sála Tvárí

Klavírna hudba v nočných hodinách?
Chválospev spánku v bezdetných rodinách?
Možnože len výkrik v prachu na notách,
a možnože je to len nepočutá samota.

Po halách nesúce spomienky ľudí,
kto už len by sa tak neskoro budil?
namiesto obrazov, len  vitríny s myrhou,
s krvavými stuhami prepletené vinou.

Cez zopár lúčov sa nesie prach hudby,
pýtal sa prečo je klavírnik smutný?
po zemi sú perly kotúľajúc sa sťa hrach,
avšak tváre na stenách zarastá mach.

Nevedno či mláky sĺz a či vôd,
sú pre vrany pitivom z hôd,
a predsa len rozbitá operná hodina,
je lepšia ako tá temná rodina.

A žiadne jazmíny či lupene z kvetov,
sa objavia z kúzla či jedinou vetou,
pretože nie hviezdy vidieť, ale vnímať,
lebo len pre strach sa javí tá vina.

Prievan pod archami, hlas zosnulých,
dvere pre žijúcich z času minulých,
návnada čo poskytne čarovné imanie,
a zo sály bludisko, z bludiska väzenie.

Hubením dážďa duše v notách,
nie je tu na vine klamlivá samota,
no zahubená nádej, cela po lebkách,
väzenie zo slobody odveké pre človeka.

A tak nie klavírnik, ani ten čo sa pýta,
skôr len či Ti duša sebou samým prekvitá,
lebo samota ducha značí v samotu veriť,
a pritom v sále tvárí sa stačí dotknúť dverí.

streda 15. júna 2016

Za sedem znamení...

Čakala na nebi veľhviezda hviezd,
na nebi smútok nemohla zniesť,
pretože za nocí sladkých vábení,
bola jej cesta všetkých zranení.

Za zvuku lístia a ticha orchestru,
noc stvorená pre každú nevestu,
si zvolila hviezda spomedzi miest,
zopár hlavných siedmich ciest.

Za prvú cestu či znamenia lež,
strážil ju drak a nesmelý jež,
sypanou lupeňmi lepená miazga,
ostala na hviezde jej prvá jazva.

Za druhú cestu kde býval ďateľ,
chcela však viac, on nebol priateľ,
ďobnutím stŕhal ten jazmín zvláštny,
a hviezde uštedril ďalšie jazvy,

Za tretiu cestu za chvostom líšky,
spokojná hviezda životom mníšky,
niesla sa za zenit, život sťa brázda,
prišla k hviezde jej tretia jazva.

Za štvrtou cestou slepačím krokom,
jazero a rieka bývala pod okom,
na konci leta keď život jej hasol,
kohúti zobali len mlieko s riasou.

Na piatej ceste sa za mačkou vydala,
žeby jej šťastena do života pridala?
no vraví si hviezda z toľkých zranení,
že bude si veriť na sedem znamení.

Po siedmich znameniach, nie ľútosti,
jej cesta za mesiacom bude plná zadosti,
lebo ak nádeje kvitnú ako hviezdy dohora,
jej skutočný domov predsa len schováva obloha.

Modlí sa mesiac, že jazvy ju miesia,
nie je on znamením, nie je on cesta,
lebo jej oblohu a spomienkam chránený,
za úsmevom na tvári je hviezdou zranený.



streda 8. júna 2016

Neľúb ma

Je to nádherný pocit keď človek sa zaľúbi,
srdce lieta v oblakoch a hlava sa zadubí,
a hoci tvoje srdce nado mnou niekedy žasne,
no to moje je stvorené iba pre svoje básne.

Nemal by som byť ten, pre koho trháš lupene,
kvôli ktorému hľadíš do stropu tak zasnene,
pretože vždy keď som na chvíľu okúsil šťastie,
moje srdce zastalo a zovrelo ho chrastie.

A tak prosím ťa, nech sneží na tvojej ulici,
pretože cez zimu ťa zohrejú tvoje pocity,
keď stretneš toho pravého za vône sladu,
s Vaším odrazom v pohároch z chladu.

A nie preto, že neviem čo pre teba znamenám,
no pre Teba neboli vyrobené moje ramená,
a aj keby mi anjel ponúkol jeden z dvoch svetov,
zobral by som mu krídla a odletel by som s Tebou.

No hviezdy sú kruté keď v rukách držia osud,
a tak jediné o čo ťa žiadam je: prosím ťa nesúď.
A nepomôže Ti ani sviatočné či nedeľné aleluja,
preto prosím Ťa za nás dvoch: Nemiluj ma.

Vravím to ťažko no chcem vidieť svet,
a po mojom boku pre Teba miesto niet,
lebo kúsky srdca som pomrvil za sebou,
a Ty máš ešte mnoho hviezd a posedov.

 A tak raz, keď sa budeš za večera smiať,
nájdeš ma ako anjelské krídla budem siať,
do osudov ľudí čo im zlá sudička zhotovila,
a takto Nám odveje naša posledná chvíľa.

Nie je to tebou, vždy hľadím na hviezdy,
a preto nevidím kvety spod našej brezy,
a vedz, že keby som mohol tak ľúbiť ťa chcem,
no čo pre teba je láskou je pre mňa tieň.

Možno raz, keď dôjde piesok času,
ja uvidím tak ako ty vo mne tu krásu,
 avšak nechcem ťa trápiť týmto slohom,
preto Ti vravím posledné: Zbohom.