utorok 6. novembra 2018

Hej, Mária!

Hej, Mária!

Čo vidíš za tým útesom,
Len pohľad na západ slnka,
ťa hnal za úspechom?

Však tá večná mladosť, je vždy len krajinou lží.
A jazvy na koži dokážu len to, čo roky dosvedčia.

Pomodli sa a zapáľ tie ohne,
pretože začína sa vojna,
Tvoj slogan, "zbrane na predaj",
nahradia nevesty súce na vydaj.

Hej, Mária...

Stojíme na útese s tebou,
lebo túto bitku o život vyvolala tvoja nehynúca láska,

Mária! Nech žije, Mária!

Sprejovala si svoje meno po múroch,
prepadla si cez sklo, prerezala dušu,
za zvuku ohovarajúceho davu,
kde však si nechala svoju slávu?

Mária! Tak kde si? Mária?
Domov si našla v jazvách a nábojoch,
z postele máš šálat, kelímky po nápojoch,
Dni za dňom v ruinách, popol na popol len pre teba.

Ona si rozbila hánky o zimu,
keď jesenné vetry zčernali,
Svätá všetkých hriešnikov,
zbiera všetkých vinníkov,
nehas nám tvoje pálive svetlo.

Mária! Tak kde si, Mária?
Nestrácaj vieru v stratenú naivnosť,
Rozožeň búrku a zabudni na október,
kedy sme pálili zástavy dúfajuc v nevinnosť.

Mária! Nech žije, Mária!
Zošli nám tvoju milosť na zlomené srdcia,
A daj nám dobu, na ktorú si budeme pamätať,
nenechaj tie vatry vyhasnúť, a nech vlci vrčia.

Tak Mária,
zošli nám správu
o svetle čo tieni v tmách,
Mária, kde je tvoja nehynúca láska,
povedz mi príbeh tvojho života!

Congratulations #Hungary, you played yourself, you played yourself dearly with your politics into someone´s hands. See you next year with more...




pondelok 27. novembra 2017

Voľba

To je len jediné čo človek pozná,
ak bolesť z lásky si lieči z hrozna,
a hoc láska bolí, aj liečiť smie,
iba len ak dych v šepote odpovie.

A len ak zranený sa stane doktorom,
len vtedy sa zdá väzenie oporou,
lebo keď srdce sa hravosti bojí,
tak myseľ sa topí s očami v mori.

A tak blízkosť dvoch ľudí je na dve stadie,
a nik nemôže vidieť kvitnúť tie ľaľie,
lebo za múrmi býva najväčšia tma,
keď lampa je Ti náhradou nočného sna.

Čím by sa duchovia mali od toho lýšiť,
keď cítime to isté, niet sa čím pýšiť,
a vo chvíľke slabosti duše by precitli,
nad zlomeným srdcom, ktoré už necíti.

V momente voľby a nepresnej mierky,
skúmame cesty cez kľúčové dierky,
väznení myšlienkou o našom zajatí,
ktoré len pominie vo vzájomnom objatí.

Zranením cítime, že v skutku sme na žive,
a nie tak ako fotke zspravenej na  pive,
a hoci niekedy blúdime v zajatí stromov,
v skutku len hľadáme náš pravý domov.

Súvisiaci obrázok

nedeľa 1. októbra 2017

Labutia pieseň

Ako by Ti znela pieseň labutí,
keď sa na ňu nik iný nebudí?
Či  ranná rosa na steblách trávy,
nepookreje životom tesané hrany?

A čo v očiach ten hviezdny prach,
či je to od lásky schovaný strach?
Aké to piesne si počul od ľudí,
aby si mohol poznať hudbu labutí?

Či svet sa rozpadol, či zhasol Ti plameň?
Na kom však záleží to posledné Amen?
Pápežov meč leží zlomený v tmách,
a predsa zatajený v labutích sonátach.

A aj svoju palicu už zlomil Mág,
na bydle mu už nesedí vták ohnivák,
Či svetiel už niet kde nádeje jest?
A ako sa odlieta z labutích hniezd?

Či zdolať vrchol, či viesť sa údolim?
Je srdce mŕtve keď už Ťa nebolí?
A aký sa význam dá pokojne sobote,
keď na jazere sa kĺžu len duté labute?

Niet cyklov, len začiatkov na konci dňa,
a človek prekrýva sveta vinš do sna,
a tak ako len má znieť tá pieseň labutí,
keď si sa ju nenaučil predtým od ľudí?

A o čom by mal byť labutí spev?
O konci sna radostných diev?
O vrchole ságy zrodenej z bremena?
Naozaj je labutia pieseň bez mena?

Sú noty labutí vytkané z hniezd?
Berú ich z jazera či svitu hviezd?
Nech aké sú len tiché tie labutie oči,
každý však vie, že niečo sa končí.

utorok 8. augusta 2017

Vež

Čo spraví človek, keď zhorí mu vež?
A čo spraví ten, keď stavať ju chceš?
Ostane Ti nádej pre nádherné rána,
alebo zaškrieka na nebi pohrebná vrana?

Takou je slza čo v čaši sa ligoce,
bolesť z troch mečov, priamo cez srdce,
a niet pomocných slov od kňažnej či mnícha,
lebo za ich Knihou Kníh je z bolesti pýcha.

A hoci si vojakom tasiac bez meča,
pre tých v domove ťa odznakmi ovenčia,
no nik však netuší o bojovnom pude,
dúfajúc v lenivosť na poslednom súde.

A za slovami masiek: "Každý sme iný."
si umýva ruky pred popravou vinný,
a už nemalo hrdinov vítali v bránach,
čo pod šatami schovali nesmelosť v ranách.

Či takýto svet je už podľa kníh,
vie len ten, čo stratil sa v nich,
no zabúda na to, že Božie domnienky,
sú na druhej strane Diablove spomienky.

A tak čakajúc na správy, ako to bude,
je len na hlase, na tom poslednom súde,
aj keby verdiktom bolo úzkosť mreží,
za nimi je len múdrosť o páde veží.

A tak z múdrosti pádu tých veží,
je človek pokojný keď vonku sneží,
netrápi ho na nebi ten počet vrán,
sledujúc oblohu pri okne dokorán.

utorok 21. februára 2017

Sila

Závidieť nenávsť keď zlato nič nestojí,
je labutím perím z plameňa oblohy,
a dym, ktorým plníme neistotu v nás,
je podobenstvom sťa čo je pre vodu mráz.

Nie prvá noc tej panny strachu bez očí,
ktorá si nesie už niekoľko rán na obočí,
a keby slnko poznalo svoj západ ráno,
tak v osude života by nebolo jásne áno.

Piesok v hodinách vánkom sa cíti nejasne,
tak ako snaha opísať jablko číslami obrazne,
či hľadieť cez ďalekohľad namiesto hviezd,
do tísicich jazier nad svetlá ich veľkomiest.

Nie je prázdna strana kúpenej knihy nová,
keďže nik nevie kde pred tou knihou bola,
u mudrca, ktorý hľadá na oblohe znamenia,
alebo pod krídlami potajmä zabitého anjela.

Ľad ktorý horí s ohňom čo primrazí kameň,
v nádeji na oblohe napísané výkrikom amen,
zo slzami v kryštáloch pre znamenia hviezd,
si tak ako hory musíš nebeské oblaky niesť.

A akokoľvek sa vydáš na svoju cestu cvalom,
či už pre šepoty vo vetre striebrené chválou,
vedz že matrac plnený snami ťa bude pichať,
pretože sila nekričí zranením, ale je tajne tichá.


štvrtok 15. septembra 2016

Sála Tvárí

Klavírna hudba v nočných hodinách?
Chválospev spánku v bezdetných rodinách?
Možnože len výkrik v prachu na notách,
a možnože je to len nepočutá samota.

Po halách nesúce spomienky ľudí,
kto už len by sa tak neskoro budil?
namiesto obrazov, len  vitríny s myrhou,
s krvavými stuhami prepletené vinou.

Cez zopár lúčov sa nesie prach hudby,
pýtal sa prečo je klavírnik smutný?
po zemi sú perly kotúľajúc sa sťa hrach,
avšak tváre na stenách zarastá mach.

Nevedno či mláky sĺz a či vôd,
sú pre vrany pitivom z hôd,
a predsa len rozbitá operná hodina,
je lepšia ako tá temná rodina.

A žiadne jazmíny či lupene z kvetov,
sa objavia z kúzla či jedinou vetou,
pretože nie hviezdy vidieť, ale vnímať,
lebo len pre strach sa javí tá vina.

Prievan pod archami, hlas zosnulých,
dvere pre žijúcich z času minulých,
návnada čo poskytne čarovné imanie,
a zo sály bludisko, z bludiska väzenie.

Hubením dážďa duše v notách,
nie je tu na vine klamlivá samota,
no zahubená nádej, cela po lebkách,
väzenie zo slobody odveké pre človeka.

A tak nie klavírnik, ani ten čo sa pýta,
skôr len či Ti duša sebou samým prekvitá,
lebo samota ducha značí v samotu veriť,
a pritom v sále tvárí sa stačí dotknúť dverí.

streda 15. júna 2016

Za sedem znamení...

Čakala na nebi veľhviezda hviezd,
na nebi smútok nemohla zniesť,
pretože za nocí sladkých vábení,
bola jej cesta všetkých zranení.

Za zvuku lístia a ticha orchestru,
noc stvorená pre každú nevestu,
si zvolila hviezda spomedzi miest,
zopár hlavných siedmich ciest.

Za prvú cestu či znamenia lež,
strážil ju drak a nesmelý jež,
sypanou lupeňmi lepená miazga,
ostala na hviezde jej prvá jazva.

Za druhú cestu kde býval ďateľ,
chcela však viac, on nebol priateľ,
ďobnutím stŕhal ten jazmín zvláštny,
a hviezde uštedril ďalšie jazvy,

Za tretiu cestu za chvostom líšky,
spokojná hviezda životom mníšky,
niesla sa za zenit, život sťa brázda,
prišla k hviezde jej tretia jazva.

Za štvrtou cestou slepačím krokom,
jazero a rieka bývala pod okom,
na konci leta keď život jej hasol,
kohúti zobali len mlieko s riasou.

Na piatej ceste sa za mačkou vydala,
žeby jej šťastena do života pridala?
no vraví si hviezda z toľkých zranení,
že bude si veriť na sedem znamení.

Po siedmich znameniach, nie ľútosti,
jej cesta za mesiacom bude plná zadosti,
lebo ak nádeje kvitnú ako hviezdy dohora,
jej skutočný domov predsa len schováva obloha.

Modlí sa mesiac, že jazvy ju miesia,
nie je on znamením, nie je on cesta,
lebo jej oblohu a spomienkam chránený,
za úsmevom na tvári je hviezdou zranený.